Jedného šťastného dňa, konkrétne 2.septembra 1990, priletel k oknu mojich rodičov bocian a priniesol dieťa, ktoré túžobne očakávali. Nemohol to byť nikto iný, len ja – Denis Tomaškovič. Ja sa na to nepamätám, ale povedali mi, že som bol veľmi malý a drobný, čo sa teda teraz povedať nedá. Dni plynuli a okolo mojej kolísky sa myhalo veľa ľudí. Veď poznáte to, keď na malé bábätko sú všetci zvedaví. Každý sa usmieva, hladká vás, nemôžete im nič povedať, lebo to neviete, ani jesť si nemôžete vypýtať, lebo neviete ešte rozprávať. Sú to týždne pyskotu, plaču, ale hlavne vnímania nového okolia. Postupne, ako šiel čas, pribúdali dni, týždne a mesiace a ani som sa nenazdal, už som sfukoval sviečku z narodeninovej torty. Mimochodom, určite mi nechutila, lebo torty nemám rád.

Z maminho rozprávania viem, že som sa naučil pomerne rýchlo chodiť a rozprávať. Chodiť kpresto, lebo som sa už nevedel dočkať, kedy prvýkrát kopnem do lopty. No a rozprávať určite preto, aby som našim mohol povedať, že chcem kopačky. Keď sa kniha môjho života otvorila na šiestej strane, nastalo prvé odlúčenie od mojej mamy – škôlka. Na to si veru veľmi dobre pamätám. Vtedy som určite vyplakal potok sĺz. Bolo to kruté, ale iba zo začiatku. Dni ubiehali a ja som spoznával nových ľudí a našiel som si prvých kamarátov. Ten istý rok som na Vianoce dostal školskú tašku. Neklamný dôkaz toho, že sa blíži čas povinnej školskej dochádzky. Keby som teda vedel, že ma čaká len učenie a učenie, nebudem sa tak tešiť ako vtedy.

Prvé tri roky som sa nesťažoval, učenie mi išlo, dostával som samé jednotky. Na toto obdobie v ZŠ Brestovany rád spomínam, ťažko sa mi odtiaľ odchádzalo. Kam? Kvôli futbalovým povinnostiam som prestúpil na ZŠ K. Mahra v Trnave. Tam som dral lavice štyri roky, ktoré taktiež zostanú v pamäti. No naše cesty sa v ôsmom ročníku rozišli, vietor nasmeroval moje futbalové kroky do AS Trenčín, no a ja som musel zmeniť aj školu. A máte ma v Brestovanoch znova!
Keď dostanem otázku, čo ďalej, moja odpoveď je – hrať futbal . A tomu podriadim všetko, aj výber školy, ktorú by som chcel v budúcnosti navštevovať. Chcel by som skúsiť šťastie na Gymn áziu J. Bottu v Trnave so zameraním na futbal. Dúfam len, že môjmu veľkému snu už z detstva nebude nič stáť v ceste. Želám si hlavne veľa zdravia.