Bolo pekné sobotňajšie ráno. Povedala by som, že jedno z najkrajších v minulej jeseni. Sedela som práve pri televízore a pozerala ranné rozprávky, keď mi mama povedala, že dnes pôjdeme celá rodina do prírody a nazbierame trocha hríbov. Od prekvapenia mi z ruky vypadol diaľkový ovládač. Zbieranie hríbov ma nikdy nebavilo a teraz mám celé sobotné popoludnie, ktoré som mohla využiť oveľa užitočnejšie, tejto absolútne nudnej činnosti. 

Aj po veľkých protestoch som sa nakoniecmusela obliecť do športového oblčenia a sadnúť do nášho auta, ktorým sme sa dopravili do lesa. Na mieste som dostala nožík a košík, ktorý som však hneď vrátila, pretože už vtedy som vedela, že ho nebudem potrebovať. Musím pedať, že za prvé dve hodiny som nazbierala viac hríbov ako za celý doterajší život. S časom však príbúdali ľudia a ubúdali hríby, čo ma nútilo ísť stále hlbšie do lesa. Vravela som si, že pokiaľ idem stále popri lesnej cestičke nemôžem zablúdiť. Ale ak som chcela nazbierať ešte zopár hríbov, musela som sa niekedy od cestičky vzdialiť aj niekoľko desiatok metrov. 

Všetko išlo ako po masle, ale ež bola jedna hodina a o pol druhej  sme sa mali zísť pri našom aute. asi po desiatich minútach cesty, som si všimla