Vážená pani riaditeľka, pedagogický zbor, milí žiaci!

Život je ako hodina matematiky. Vidíš príklad. Pomýliš sa. Chceš to napraviť, ale častokrát je už neskoro… Zvoní!!!  O chvíľu budeme aj my počuť posledné zvonenie, ktoré nás sprevádzalo od prvého prekročenia prahu základnej školy až po tento okamih. Boli to roky radosti, šťastia, ale i poriadnej driny. Pamätám si na nás ako na malých vystrašených prvákov, ktorí sa trápili pri písaní prvých písmenok či pri čítaní zo šlabikára… Mama má Emu. Ema má mamu… Našu hlávku trápili vybrané slová, násobilka, neskôr nás zachvátil strach a hrôza z fyziky, prírodopisu či chémie. Určite nikdy nezabudneme na príklady typu: Ak je v menšenci menší počet minút ako v menšiteli, menšiteľa upravíme tak, aby sme mohli odčítať počet minút… Veru, minúty sme na hodinách matematiky počítali takmer vždy. Minúty do toho oslobodzujúceho zvonenia na koniec hodiny.

Teraz už vieme, že dva plus dva sú štyri, že v slove myslieť sa píše ypsilon, že najvyšším vrchom Európy je Mont Blanc a že 100 ročná vojna trvala v skutočnosti 116 rokov. Ale objavili sme aj skutočné kamarátstva, prvé lásky, zažili sme úspechy i neúspechy. Škola nás naučila vedieť prehrávať, ale zároveň sa nevzdávať a nebáť sa postaviť na vlastné nohy. Pre nás, deviatakov, teraz nadišiel čas rozlúčiť sa s Vami. Žezlo najstarších teraz odovzdávame ôsmakom a veríme, že sa oň dobre postarajú. Vám všetkým želáme, aby roky na tejto základnej škole patrili k tým najkrajším vo Vašom živote. Vám, milí učitelia, najmä triedni učitelia, ďakujeme za Vašu starostlivosť, trpezlivosť a porozumenie. Čo dodať na záver? Veľa šťastia a úspechov v ďalších životných krokoch.

Vaši deviataci