Rozprávaním o jednom mojom zvláštnom zážitku by som chcel upozorniť na fakt že človek by nikdy nemal druhého posudzovať iba podľa vonkajších znakov, či povrchného dojmu. Veľmi často to býva zavadzajúce a klamlivé. Rozpoviem Vám krátky príbeh ktorý sa mi stal a ktorý znamenal pre mňa dôležité životné poučenie. Začalo sa to v jedno pekne slnečné ráno. Zobudil ma ostrý a prenikavý zvuk môjho kikiríkajúceho budíka. Dostal som ho pred
siedmimi rokmi k narodeninám Patrí k mojich zvláštnym suvenírom. Jeho zvuk sa mi však v to ráno zdal mimoriadne nepríjemný. Pre mňa nie je nič čo horšie skoré vstavanie. Keď mam niekedy vyliezť z teplej posteli radšej by som si dušu upísal diablovi. Bolo treba však varta a ja som sioplachol tvar v studenej vode. Ta ma vždy preberie k životu. Potom som vypil pohár mlieka ako vždy a vydá som l m na náročnú púť do školy. Moja cesta sa Začína sa každodenným bojom s časom, s nie vždy milými a príjemnými šoférmi autobusov a električiek. Neľahký je aj boj s dôchodcami o miesto na sedenie. Najväčšie komplikácie spôsobujú práve oni. Určite sú nejako rafinovane organizovaní, ťažko sa dá pochopiť prečo cestujú práve v čase najväčšej dopravnej špičky, medzi siedmou a ôsmou hodinou. Paradoxom je aj to že nikto nevie odkiaľ a kam smerujú a možno to netušia ani oni sami.

Tento ranný rituál je podľa mňa iba spestrením ich inak nudného života. Neustále čakajú že hneď ako nastúpia do dopravného prostriedku, kde som si ja ťažko vydobyl miesto na sedenie, im okamžite uvoľním sedadlo. No určite! Výskumom je dokázané že časté sedenie spôsobuje obezitu a kŕčové žily. Ťaźko je však uveriť že túto moju ostrú kritiku venovanú našim starším spoluobčanom som musel chutiac či nechtiac riadne poopraviť. Zažil som totiž niečo zvláštne.V to ráno som sa bez problémov dostal k bráne školy. Električka ma vypľula hneď za rohom. Čakala ma už iba posledná prekážka vo forme prísnej strážkyne školskej budovy. Tou bola samotná zástupkyňa školy pripravená zavrieť vchodové dvere presne o 7:55. Už som chcel vojsť do budovy keď si ma premerala prísnym pohľadom a požiadala ma o študentský preukaz. Automaticky som siahol do vrecká a ako na potvoru nemohol som ho nájsť. Oblial ma studený puta zamrzol mi úsmev. V tej chvíli som sa cítil bezradne. Preukaz som nikde nemal a začínal som tušiť že som ho niekde stratil. Zrazu ma niekto potľapkal po pleci, otočil som sa a uvidel som zvrástkavenu tvár dôchodkyne ktorú stretávam každé ráno v preplnenej električke. Milo sa na mňa usmiala a podávajúc mi môj stratený preukaz s povedala: „Malý pánko vypadlo vám niečo keď ste vystupovali z električky. Vedela som že je to niečo dôležité a budete to potrebovať tak som sa za Vami ponáhľala. až sa mi rozbúšilo srdce.“ Keď som uvidel v jej rukách môj stratený preukaz od prekvapenia som onemel.. Stará pani sa zrazu v mojich očiach premenila na spásonosnú vílu. Bol som jej nesmierne vďačný. Konečne som pochopil že cestovanie dôchodcov teda nemusí byť až také nezmyselné a bezcieľne. Odvtedy ich považujem za rovnocenných partnerov a neodmysliteľnú súčasť mojich každodenných ciest do školy.