V malom mestečku ležiacom na úpätí prekrásnych veľhôr postavili raz nádherné obchodné centrum. Bolo v ňom veľa obchodov s najrozličnejším tovarom. Ľudia sem chodili na nákupy ale aj obdivovať pekné výklady. Najčastejšie sa zastavovali pri obchodíku s hračkami. Boli tam nnaukladané vedľa seba bábiky, macíkovia, plyšové zvieratká i autíčka. Často sa medzi sebou rozprávali a pyšne sa vystatovali ktorá z hračiek má väčší úspech u okoloidúcich. Niekedy sa dokonca škriepili a hádali. Bábika s čiernymi vrkočami hovorí: „Najkrajšia som predsa ja, všetci na do mňou hýkajú! Macko na to odpovedá: „Mňa si predsa každý túži kúpiť. Červené autíčko vystavené uprostred výkladu chcelo však na seba strhnúť všetku pozornosť a ostatných prekrykovalo: „Najkrajšie som tu ja a hotovo“. „Nikto si ťa ešte nekúpil tak sa nenaparuj“ Odpovedali ostatný zborovo. Autíčko sa napaprčilo ešte viac a v kútiku duše dúfalo že si ho niekto vyberie. Netrvalo dlho a pri výklade sa zastavil deduško s chlapčekom. „Kúp mi to krásne červené autíčko“ ,obrátil sa chlapček na starého otca. Ten však pokrútil hlavou a povedal že nemá pri sebe žiadne peniaze. Chlapček sa však neuspokojil s odpoveďou a pustil sa do veľkého náreku „Chcem to autíčko, chcem chcem chcem. Jeho náreky sa rozliehali po celom obchodnom dome. Dokonca sa začal hádzať na zem a pútal pozornosť všetkých okoloidúcich. Kedže si deduško nevedel s ním radi, vošiel s ním do obchodu a kúpil autíčko. To sa od nadšenia a pýchy nad ostatnými hračkami úplne rozplývalo. „Tak vidíte kto tu bol najkrajší zo všetkých, ja odchádzam a môžete iba závidieť“, ostatné hračky naozaj posmutneli a s trpkosťou pozerali ako slečna predavačka balí chlapčekovi auto do krabice. Keď sa vrátil chlapček s deduškom domov vybral si autíčko a začal sa s ním hrať. To sa rozplývalo od šťastia.

Ale keď s ním začal búchať, hádzať ho o stenu, vyťahovať mu volant, kmásať kapotou, autíčko zostalo zrazu v pomykove a veľká radosť ho prešla. Jedovatý chlapček ho nakoniec odhodil do kúta k ostatným pokazeným hračkám a viacej si ho nevšímal. Vtedy autíčko pochopilo aké to bolo šťastie byť s bábikami so šašom a ostatnými vo výkladnej skrini. Aké to boli pekné chvíle keď sa mohli zabávať a usmievať na všetkých ktorí sa prechádzali v obchodnom dome. V duchu si hovorilo: „Aké som bolo hlúpe keď som chcelo aby si ma niekto kúpil.“ Teraz som tu v kúte nepovšimnuté medzi hŕbou plyšových macíkov s odtrhnutými ušami rukami a hlavami. „Tak mi treba!“ Ale to nebolo všetko, keď sa ráno zobudil chlapček pristúpil k hŕbe odhodených hračiek a povedal: „Ste škaredé hnusné a odporné, vôbec vás tu nechcem v izbe.“ Vytiahol veľké papierové vreco a nasypal doň hračky a odniesol ich pri smeťový kontajner. Červené autíčko sa rozlútostilo a slzy sa mu začali kotúlať po kapote. Zrazu vypadlo z vreca a zostalo uviaznuté neďaleko kanála. V tom čase po chodníku vykračovalo malé dievčatko. Uvidelo červené autíčko, zohľo sa k nemu a prekvapene povedalo „Kto ťa tak doriadil?“ Keby si nemal pokazené koleso a volant vyzeralo by si ako nové. Môj bratček je však šikovný možno ťa opraví. A naozaj bratček Peťko keď uvidel darček od sestričky ihneď sa potešil, autíčko opravil a vystavil ho na poličku medzi ostatné hračky. Autíčko malo krásny výhľad na celú izbu. Bola čistá, poupratovaná a žiadna pokazená hračka v nej nebola. Peťko mal všetky hračky rád, chránil si ich ako oko v hlave a staral sa o ne. Červené autíčko často svoj smutný príbeh rozprávalo novým priateľom na poličke. Pochopilo že svoju zlú skúsenosť muselo podstúpiť kvôli svojej pýche a namyslenosti. Odvtedy všetkým opakoval. Nezabudnite, pýcha zlobou dýcha.