A zase mi ho našla. A zase mám o jednu až nepríjemne oblú známku viac. Tak ja nad tým papieriskom nepodareným strávim tri hodiny, a on si potom jednoducho dovolí ukázať sa profke priamo pred očami v plnej svojej drobnopísmovej kráse a mňa nechať v štichu!
Pritom jeden mi už zhabala. Tiež sa zjavil na svetlo neónové v tej „najlepšej“ chvíli. Nakoniec našťastie skončil len ako ďalší úlovok „dozorcu“ a mne bola udelená podmienečná milosť. Vraj sa to stalo naposledy. No, to isto! Super, lenže vôbec netuším, čo idem robiť nasledujúcich 20 minút. Na mňa zíza biely riadkovaný papier s nedokončenou chemickou reakciou a 6-väzným uhlíkom. To je totiž všetko, čo som tak z môjho malého veľkého pomocníka – podrazáka dokázal vymámiť. Ostatné potrebné informácie mi vždy skryl na tú druhú stranu – a hádam vám nemusím opisovať, ako „jednoducho“ sa tie malé potvory otáčajú; hlavne keď zorný uhol profesorky je neuveriteľných 168°.

Blik! S úžasne usmrkaným výrazom siaham do vrecka. Akože po vreckovku... ách... áno, je to on... a už držím v ruke toho nedokončeného súrodenca, zajatého väzňa. Chcel som ho večer vyhodiť do koša, lebo tesne pred koncom sa mi ho podarilo natrhnúť. Avšak moja dlhoročne pestovaná lenivosť mi zabránila vstať z postele a presunúť svoju telesnú schránku o niečo bližšie k smetnému košu. Tak som ho strčil do vrecka.To som sa ešte premohol.
Odpisujem dva vzorce a tiež opravujem uhlík do „normálneho“ stavu. Otáčam papier. Spolužiakova noha sa prudkým nárazom stretá s mojou, ja skričím „au!“ a ťahák mi padá na zem.. Ach, ten ťahák.. zase mi ho našla! .. pokračovanie viete.
Najlepšia bola nasledujúca hodina. Dostávam svoju písomku. No áno, čo iné som mohol čakať?.. diktujeme známky. „Michal...“ „Päť.“ „Päť plus jedna jednotka za ťahák.“ „Prosííím ?!.“ „Máš 5 za písomku a 1 za ťahák. Asi si nad ním strávil dosť času a bol naozaj bezchybný. Ale stalo sa to fakt naposledy.“
No to ma podržte.
Nechtiac som teda vymyslel novú taktiku boja. Takže ak vám profka nájde ťahák, skúste jej navrhnúť toto...