Vlakový prepad

V jednu sobotu sme ako vždy spolu so spolužiakom Rudom cestovali z východoslovenského mestečka a centra Zemplínskej župy Humenného do druhého najväčšieho mesta Slovenska Košíc, kde spoločne študujeme ekonómiu na nemenovanej vysokej škole.
Cesta bola krátka, ale vliekla sa veľmi pomaly. Sedeli sme v kupé ja, Rudo, nejaký cudzí chlap a jedna mladá ženská, ktorá sa mi veľmi páčila. Počas celej cesty som sa na ňu usmieval a žmurkal jedným okom. Ten muž, asi v štyridsiatych rokoch mi nebol veľmi sympatický, a k tomu bol ešte tmavej pleti. ,,Rudo dala ti tvoja stará peniaze na knihy?“, spýtal som sa ho. Jeho jasné áno mi to potvrdilo. ,,Dávaj si pozor na svoje veci a najmä na peňaženku, pretože som počul, že vo vlaku je veľa vreckových zlodejov“, poučil som Ruda. ,,Ale čo si, ja si dávam na každom mieste pozor“, jeho jasná odpoveď ma zarazila. Mojím dohováraním : ,,Len si dávaj pozor, lebo život je nevyspytateľný“, asi som mu týmito slovami nedohovoril nič. Ja som si svoje veci dôkladne odložil, aspoň pre istotu. Ako ubiehal čas, ubiehala aj cesta, lenže pomalšie a pomalšie.

Po hodine cesty Rudo zaspal ako malý chlapec a ja som sa začal zaujímať o tú mladú krásku. Tak som si k nej prisadlo. No jedným okom som dával pozor na Ruda. Cestou som sa s ňou bavil a dokonca som zistil, že chodíme na tú istú školu. Tak som si od nej vypýtal číslo. To bola láska na prvý pohľad. Po ceste bolo mnoho dlhých a hlavne tmavých tunelov, pri ktorých som len obával, či niekto nepríde a nespraví nám niečo zlé. Až tu zrazu. Vošli sme do najdlhšieho tunela. V tme som počul len rozpisovanie niečieho vrecka. A tak som skríkol ,,pozor je tu niekto!“. V tom sa zabuchli dvere na kúpe. Keď sme vyšli z tunela toho čierneho pána už nebolo. ,,Má moju peňaženku“, skričal Rudo. Hneď som utekal za ním. ,,Stoj ty darebák“, kričal som po zlodejovi. Bol rýchlejší ako ja, no čo na tom. Tak som zrýchlil. Keď som videl, že som pri ňom blízko, tak som spravil dlhočizný skok. Ach, ešte že som dopadol na jeho telo. Potom ako som ho chytil, tak som ho zmlátil ako žito. S peňaženkou som hneď bežal za Rudom a vinníka som odovzdal vedúcemu vlaku. ,,Ďakujem ti veľmi pekne“, poďakoval mi Rudo a dodal : ,,Za tento tvoj čin ťa pozvem na pivo“. ,,A nie na jedno“, pridal som. A potom prišiel smiech.
Zvyšok cesty nebol ničím zaujímavý, tak vám o ňom ani nemusím nič hovoriť. Z tohto príbehu sa Rudo poučil a dúfam, že sa takéto niečo nikomu inému nestane. Tak si dávajte pozor na každom vašom kroku, hoci pri vás stojí sám Boh.