referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Milan
Sobota, 27. novembra 2021
Ako som v ponozkach po LA behala...
Dátum pridania: 14.09.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: sweethoney
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 465
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 1.4
Priemerná známka: 2.94 Rýchle čítanie: 2m 20s
Pomalé čítanie: 3m 30s
 
A sme v L.A!Jeden ujo z lietadla nás nasmeroval kam máme íst…cez kontrolu sme prešli, už "iba" batožina…A už sa to točí,ale naša batožina stále nikde!Po pól hodine čakania nám došlo, že je to márne. Som nervózna ako levica pred pôrodom…po ďalšej pól hodine k nám prišiel pracovník z letiska s našími menami na papieri a hovorí, že naša batožina je presmerovaná do konecnej stanice…hovorím si no super, a tá krava na letisku v Zurrichu robila z toho také problemy. Lenže čas nám beží, musíme sa ponáhľať…blbé značenie…esteže je tam pracovníkov ako kameňov v potoku. Nakoniec nás nasmerovali na autobus. A…vystresovane sme sa obzerali, kde máme vystúpiť…sme von…vypytovanie…zrazu ideme okolo jednej Japonky, ktorá povedala názov našej konečnej stanice, tak sme sa toho hneď chytili.

Vypytovali sme sa jej, kam si máme ísť "začekovat" letenky, po dlhom čase to našla, ukázala nám rad a povedala: "keď budete mať štastie…" Lenže šťastie je relatívny pojem a my sme mali pól hodiny a pred sebou 70 ludi…panika,stres…lámanou angličtinou sa nám podarilo predbehnúť asi 60 ľudí. Bolo mi zle ako ešte nikdy, keby som vedela, že mi to pomôže, tak im tam nechám nestrávený chlieb s maslom-made in Slovakia…A konečne sme na rade, pozerám na hodinky-ostáva 10 minút…no neviem, čo s toľkým časom …najlepšie "béééž"! Rýchlo utekáme od pultu, ale nieee, Amíci sa chcú ukázať, ake veľké letisko to oni majú a tak musime prebehnúť pól haly, aby sme sa zase mohli postaviť do radu…a tu mi uz praskli nervy, začínam spomínať všetkych ľudí z agentúry-keby platilo “slova jsou jen kapky dešte”, tak zatopím halu…

Už sme blízko, keď tu zrazu, čo to moje oči vidia? Nielenže musím z vaku vytiahnuť foťák, vybrať z vrecák mobil, peniaze, tiež z nohavíc opasok, aby som presla cez detektor...to sa musím aj vyzuť a čakať na pokyn, aby som mohla prejsť po nejakom super vynáleze…Božééé!…Ostávajú 2 minúty…tak teraz už v ústach obraciam aj všetkých amerických prezidentov…no nič!Bééééž! Nemám čas a tak len schmatnem veci a bežím, teda ked sa to dá nazvať behom, vzhľadom na to, že mám opasok v ruke a nohavice niekde na kolenách. Krôčiky sú malé, ako keď veľa vypiješ a záchod je až za rohom. Nehovoriac o tom,že vyleštená hala nemá najlepší povrch pre beh v ponožkách-tá diaľka je nehorázna! Hovorim si "no krása" ,ked tu od vyčerpania a nervov zomriem, bude sa na mne zabávať polovica letiska…a ešte k tomu bez topánok a rozgajdaná jak Jánosik po páde na hrachu. Prechádzam bránou…stihla som to! Vybehla som až na letisko, asfalt bol horúci, ale mne to už bolo jedno-všetko jedno! Zrazu len počujem naradostený smiech tej Japonky…usmieva sa a hovori: ”Deti šťasteny!”
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.