Stojím na zastávke,poklepkávam nohou a čakám na preplnený autobus,ktorý ma odvezie domov.Nudiac sa,otáčam hlavou a zrazu ju vidím.Je to ona-stará známa-neznáma-mojím pomenovaním:“Baba jedna hašterivá“.Pri pohľade na ňu mi zovrie srdce,ale to už je tu autobus.Na chvíľu sa zamyslím,či ju pustím pred seba,ale nakoniec sa rozhodnem,že sa budem riadiť zákonom džungle,lebo kto nenastúpi nevezie sa...

A už je to tu,súkam sa hore lepiac sa na ľudí predomnou,poháňaná hrôzou za mnou.Lístok už mám,ale “Baba“ sa rozhodla,že nemá dosť miesta a tak mňa,ale aj ostatných spolubojovníkov tlačí dozadu a to tak,že sa rukami zaprie o dve sedadlá pričom vykrikuje to svoje staré známe:“Postupujte ďalej,prosím!“.Snažím sa držať tyčky,ktorá je privysoko a do mojej ruky už prestáva prúdiť krv,ale jej to nestačí!Stále ma strká dozadu,pričom jej kabelku mám už zaborenú hlboko v zadku.Vreckovkou si utieram pot z tváre a mám skoro slzy šťastia v očiach keď zastavujeme na zastávke.Vystúpim ja,“Baba“a ešte pár spolucestujúcich,aby sme uvoľnili cestu trom vystupujúcim ľuďom.Pozriem sa hore a mám pocit,že autobus je ešte preplnenejší ako predtým,ale to mi už “Baba“ dáva pokyn hlavou,aby som nastúpila,avšak ja dobre vychované dievča:)ju gentlemantsky púšťam pred seba.Prudko nastúpi a tí chudáci za ňou,už vedia čo bude nasledovať...
Autobus sa pohýna a ja na nich iba pobavene pozerám a užívam si svoj momentálne veľký životný priestor...Skoro mi je ľúto keď už musím vystupovať,ale venujem jej ešte svoj posledný pohľad a už sa “teším“na zajtrajšiu cestu...