Prší, prší len sa leje už dva dni a zrazu na sklo spadne malé kvapiatko. „Au, kde to som, mamka, ocko a moji súrodenci, kde sú všetci?“ Medzitým sa jej staršia kvapka, ktorá už na okne leží druhý deň prihovorí: „Ale maličká nerob sa, nevedela si, že raz všetci spadneme dole a sa rozpustíme?“ Maličká na to: „Kto to hovorí, kde si, ukáž sa!“ „Ale malá, však som hneď nad tebou.“ „Kde?“ „Tu, nevidíš?“ „Aha, nie nevidela som,“ zvolala malá kvapôčka smutne. „Ako sa dostanem späť do oblaku,“ pýta sa. Z jej hlásku je cítiť strach a neistotu. Staršia kvapka jej hnusne odpovedá: „No, nijak rozplynieš sa ako milióny pred tebou.“ „Nie, nie to nie ja chcem ísť späť domov, poraď mi ako, prosím“, prosí maličká so slzičkami v očiach. „No“, hovorí staršia, „je jedno riešenie, veľa ho skúšalo, no zatiaľ žiadna neuspela.“ Maličkej sa rozžiaria smutné očká. „Aké, povedz mi prosím!“ „ Musíš sa dostať do oceánu kým nás zubaté slnko nepohltí, ale ako, to neviem.“

Prejdú hodiny maličká rozmýšľa, slnko sa vynára spoza oblaku a v tom ju napadne: „Už to mám, ty sa na mňa skĺzneš na mňa , spadneme spolu do mláky, z mláky to už je len kúsok do kanálu.“ „Ty si šikulka,“ odvetí staršia nedôverčivo, „ a ako sa dostaneme do kanálu hm?“ „Budeme čakať kým nepôjde také veľké, ako sa to volá.... auto, a to nás vyšplechne do kanálu a sme tam. Pomôžeš mi?“, hovorí kvapôčka plná napätia a očakávajúc kladnú odpoveď. „ Aj ja by som išla rada domov, nie je to zlý nápad, skúsime to!“, hovorí staršia a predstavuje si svoju rodinku v obláčiku. „Si, pripravená maličká?“ „Áno, som tri, štyri, teráááz!“ Čľup a už sú obidve v mláke. „Ani to nebolelo,“ smejú sa. Znenazdajky prichádza veľké auto. Rúti sa rýchlo na mláku. „Áááá“, čľup, „maličká si tu?“, pýta sa prekvapivo staršia. „Áno, zvládli sme to,“ hovorí maličká plná úžasu nad svojim vydareným plánom. „A ďalej?“ „Ďalej, ďalej nás ponesie prúd až do teplučkého mora.“, vraví staršia s ilúziami pred očami. Prechádzajú dni, týždne, mesiace, kvapôčky sa stali tými najlepšími kamarátkami. Zrazu rýchlym prúdom splynuli s inými kvapkami do veľkého toku. Čľup, žblnk. „Koľko nás tu je a aká teplá voda,“ hovorí mladšia kvapôčka staršej, „cítiš?“ „Pre boha my sme to zvládli, ja tomu neverím, sme tu!“ hovorí so slzami šťastia v očiach staršia. „Ja som si myslela že sa to nedá!“ S úsmevom a radosťou sa tešia zo svojho úspechu. Začne piecť slnko a kvapôčky sa začínajú vyparovať. „Bože, čo sa so mnou deje,“ kričí maličká, „rozplývam sa na paru!!!“ „Aj ja,“ kričí od strachu staršia, „keď zomrieme tak som bola rada, že som ťa spoznala a sme to skúsílí.....“ Rozplynula sa staršia. Maličká sa už dávno pred tým rozplynula na obláčik, ktorý teraz stúpa na krásnu modrú oblohu.

Fúch, fúch, fúch. V oblaku sa preberie k životu maličká, je zdesená, kričí na staršiu: „Kde si ?“ Zrazu sa všade ozývajú hlasy. „Maličká si tu, zvládli sme to!“, kričí s úsmevom od ucha k uchu staršia. „Žuľka, žuľka!“ kričia na maličkú známe hlasy. „Mamka, ocko tu ste.“ Rozplačú sa od šťastia všetky kvapôčky v oblaku. Maličká kvapôčka ukázala staršej kvapôčke silu, ktorú doposiaľ nepoznala vždy keď niečo kvapôčka chcela, tak išla pevne za svojim cieľom a verila, že to dokáže presne tak ako to dokázala prvý krát.