Drahá Mária!

Znova Ti môžem písať. Tento krát však už nie v kľudný veľkopiatkový večer na fronte, kedy všetci z úcty k Pánovi odložili zbrane a rozjímali nad krutosťou vojny, aby mohli na druhý deň znova zabíjať.

Ležím v nemocnici. Je to tu strašné. Strašnejšie ako na fronte. Tu vidíš všetko to utrpenie vojny pohromade. Nárek a škrípanie zubami. Peklo. Peklo, z ktorého sa nikto nikdy nedostane, a neuvidí svojho Boha. Boha, na ktorého nikto z nás v mieri nemyslel. Na ktorého si všetci spomenuli až tu. V pekle. Celý deň a celú noc sa tu ozývajú hrozivé výbuchy, výstrely rapocú. Za každým výbuchom si človek predstaví svojho kamaráta. Kamaráta, ktorý zomrel len preto, že bol o pár metrov ďalej ako ja. Kamarát. Dvaja, traja, desať, tridsať. Skapeme tu všetci!

Obdivujem týchto doktorov a tieto sestry. Stále sa usmievajú. Sú milý aj napriek tomu, že im tu možno ležia priatelia, brat, či syn. Ich úsmev je jediná pekná vec, akú tu môžeš vidieť. Myslel som, že je v poriadku, keď tu nie sú srny, jelene, ani vtáci. Ale že tu nebudú ani potkany. Nečudujem sa im. Kto by chcel žiť v takomto hnuse – s ľuďmi. Všetci by sme boli radšej s nimi v kanáli.

Ozaj, amputovali mi nohu. Ľavú. Od bedier. Schytal som schrapner. Je to sranda. Človek je hneď o dve – tri kilá ľahší. Dostal som infekciu. Vraj postupije. Je to kritické. Doktor vraví, že mám niekomu napísať. Nič si z toho nerob, Mária. Nášho synčeka ešte stále predbehnem. Ozaj, ako sa má môj malý Filip? Páčila sa mu čiapka a odznaky, čo som mu poslal? Pozdrav ho odo mňa a daj mu za mňa pusu.

Je mi za vami smutno. Veľmi smutno. Často si spievam pesničku čo hrávali každé ráno v rádiu, keď sme všetci spolu raňajkovali:

„Svet je krásny, svet je krásny,
svet je krásny, s tebou.
Když dva se rádi mají,
tak v lednu je jak v máji.
S tebou, s tebou.“

Neverila by si tomu, koľkí ju tu poznajú. Chýba mi aj môj klavír. Jeho rozladené tóny každú sobotu večer, keď sme učili Filipa nové a nové pesničky. Dúfam, že ste veselí, a že si spolu ešte zaspievate.

Šíria sa tu chýry, že sa vraj rokuje o mieri. Hovno! Mier už nikdy nebude. Na toto peklo nikto z nás nikdy nezabudne. Keby som stretol Hitlera, vyrezal by som mu gule a hodil Backovi. Back je pes, čo sa tu motá. Behá od lôžka k lôžku a pýta si zvyšky jedla. Každý mu vždy čosi dá.

Sestra vraví, že už by som si mal oddýchnuť. Nechala Ťa pozdravovať. Volá sa Berta a je veľmi milá.

Zobrali mi šaty. Dali mi čistú košeľu. Určite po dákom mŕtvom vojakovi. Uniformu mi spálili, kým som bol v bezvedomí. Aj s tvojim obrázkom.

Ach, Mária. Chýbate mi. Ako veľmi mi chýbate. Ťažko sa mi lúči. Predstavujem si Ťa ako čítaš tento list v kuchyni večer pri lampe. Ostala si mi len v spomienkach. Neplač zlatko. Pozdrav Filipa. Dáko mu to vysvetli. Ukáž mu miesta, kam sme spolu chodievali. A povedz mu, že som ho veľmi ľúbil. Je mi ľúto, že ho neuvidím rásť. Neplač. Milujem Ťa, Mária! Prepáč mi prosím.
S Bohom.
Tvoj Milujúci muž Marek.

Vážená pani Mária.

Volám sa Peter. Marek ležal vedľa mňa. Poprosil ma, aby som list poslal. jeho posledné myšlienky patrili Vám: „Svet je krásny, keď je niekto, komu na Tebe záleží. Ani vojna nezničí moju lásku k Tebe. Mária!!!“

Marek Bencaj skonal 17. Apríla 1943. Úprimnú sústrasť.