Je podvečer. Sedím na lavičke. Pozorujem nezvyčajnú tvár oblohy. Naberá črty tváre pred , ktorou má každý z nás strach. Zahaľuje sa do smutného nádychu zmiešaných farieb.
Okolie sa mení každou sekundou. Všade vôkol mňa je ticho. Aj slnko, ktoré mi spríjemňovalo deň sa vytratilo v čiernom plášti búrky. Na zem sa predierajú kvapky dažďa. Striedajú sa jedna po druhej .

Hrajú preteky , ktorá dopadne na zem ako prvá. Stále ich pribúda viac a viac . Potĺkam sa okolo a vidím len prázdnotu. Z toho napätia vonku mám čudný pocit. Všetko upadá do zlých myšlienok. Kvapky dažďa sa pomaly zarezávajú do vecí, ktoré ma obklopujú. Chodník zalievajú slzy smútku. Pohlcujú celý svet pretvárok. Stromy plačú. Vyzerajú akoby ich niečo trápilo, ale pritom sú to len kvapky dažďa, ktoré im stekajú po listoch. Potôčik pod mojimi nohami sa premenil na dažďové zrkadlo. Majestátne budovy týčiace sa v diaľke zmĺkli a ostali nemé. Celé mesto ostalo bez duše.
Pomaly je po búrke. Všetko sa začína prebúdzať k životu . Je neskutočné čo dokáže matka príroda.