Vážený pán profesor, milí spolužiaci,
človek bez svedomia je koža biedna, daromná, národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch je hromádka koží otrockých. Týmto mottom sa riadil jeden z najvýznamnejších Slovákov - Ľudovít Štúr. V januári si pripomenieme 150. výročie jeho smrti. Dovoľte mi stručne zhrnúť jeho život a neoceniteľný prínos pre našu kultúru a náš národ.

Ľudovít Štúr bol mimoriadne všestranný. Bol jazykovedec, autor súčasného slovenského spisovného jazyka, spisovateľ, poslanec a novinár. Narodil sa 28. októbra 1815 v Zay - Uhrovci, v rodine učiteľa Samuela Štúra. Od svojho otca získaval základné vzdelanie. Študoval na gymnáziu v Rábe, neskôr na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde sa stal členom Spoločnosti česko - slovenskej.
Bol aj poslancom Uhorského snemu. Vo svojich výstupoch požadoval zrušenie poddanstva, zdanenie šľachty a podporoval rozvoj slovenských škôl.
Vydával Slovenskje národňje novini, v ktorých písal o svojich kultúrnych, jazykových a politických požiadavkách. Nachádzali sa tu aj reči Ľudovíta Štúra z Uhorského snemu. Noviny mali aj literárnu prílohu Orol tatranský, v ktorej boli uverejňované básne štúrovcov.
V r. 1840 až 1843 pôsobil ako zástupca na katedre reči a literatúri česko - slovenskej. Zakladal nedeľné a ľudové školy. Ľudové pre mládež a nedeľné pre dospelých. Z tzv. Spolkom miernosti sa Štúr snažil zabrániť šíriacemu sa alkoholizmu medzi populáciou.

V r. 1843 uzákonil spolu s Hurbanom a Hodžom spisovnú slovenčinu. Základom jazyka sa stalo stredoslovenské nárečie. Uzákonenie jazyka odôvodnil v spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí. Napísal kodifikačné dielo Náuka reči slovenskej, v ktorom popisuje nový jazyk, uprednostňuje fonetický pravopis a uplatňuje zákon o rytmickom krátení. Je autorom cyklu básní Dumky večerní a Spevy a piesne. Napísal tiež historické eposy Svätoboj a Matúš z Trenčína.
Rok 1851 otvoril sériu osobných tragédií Ľudovíta Štúra, pretože v tomto roku zomrel jeho brat aj jeho otec. O dva roky zomrela jeho duchovná priateľka Adela Ostrolúcka i jeho matka. V tomto období končí aj jeho životná púť. Na poľovačke v decembri 1855 sa nešťastne postrelil a 12. januára 1856 zomrel v Modre ako 40 - ročný.

Vtedy ako by sa naplnili slová, ktoré raz povedal Hurbanovi: "To je pekná smrť, keď hrdina padá v mladom veku, prv než svet môže vidieť jeho mdlobu."
Ľudovít Štúr je a navždy zostane významnou osobou v dejinách Slovenska. Hoci zomrel relatívne mladý, spravil pre spoločnosť viac, než väčšina z nás. Svoj život zasvätil národu. Nebral ohľad na seba, na svoje túžby a potreby. Usiloval sa o to, aby sme my mali lepšiu budúcnosť, aby sme sa mohli vzdelávať v materinskej reči, aby sme mohli byť hrdý na to, že sme Slováci. A preto si myslím, že my, Slováci, by sme si mali viac veriť, tolerovať sa a spoločne pokračovať pri budovaní snáď lepšej budúcnosti. Naše životy sú dnes veľmi ovplyvňované západom, no zostáva nám iba veriť, že Slováci si zachovajú svoju identitu a Štúrovo snaženie nebude celkom márne.