Na túto charakteristiku som si vybrala hlavnú postavu z diela Ernesta Hemingwaya Starec a more.
Starec, čiže rybár Santiago bol chudý chlap so zvráskavenou šijou, tvárou posiatou hnedými škvrnami od slnka, rukami zjazvenými od lán a veselými očami.
Býval v chatrči z listov Kráľovskej palmy, kde ho chodil navštevovať jeho verný priateľ chlapec Manolin. Spolu radi spomínali na časy strávené na mori, na veľké úlovky ba i na časy, keď im to ktovie ako nešlo.
Starec bol pokorný, cieľavedomý, mocný a nemal rád dlhy. Ako správny muž nikdy nepohrdol dobrému plechovkovému pivu ani zápasu basseballu. Mená ako DiMaggio, Dick Silver či McGrowi mu boli dobre známe.
I keď osemdesiat dní nič neulovil, nevzdával sa a každý deň zavčas ráno sa vybral na more vypustiť svoje návnady. Aj keď mu hneď ryby nezaberali bol trpezlivý a vyčkával.
Obdivoval morský svet. „K lietajúcim rybám pociťoval nehu, veď v oceáne boli jeho najbližšími priateľmi.“ Vždy uprednostňoval presnosť a laná mal spustené najrovnejšie zo všetkých rybárov.
Veľmi často sa rozprával sám som sebou a keď sa pri ňom zastavil nejaký vták, hneď sa s nim pustil do reči. Aj s obrovskou rybou, ktorú chyti,l sa celý čas zhováral. Vždy myslel na ňu, a či jej niečo nechýba. Ľutoval ju, i všetky živočíchy v mori, lebo majú ťažký život.
Starec si nikdy nepripúšťal, že niečo nezvládne. Do každého boja vstupoval s odhodlaním a pevnou vôľou. Bolesť pre neho nebola žiadnou prekážkou. Keď musel držať lano za ktoré ho ťahala ryba a zarezávalo sa mu do rúk, nikdy ho ani len nenapadlo lano pustiť a nechať si odplávať svoj úlovok. Musel vydržať. „Už celú hodinu sa mu zahmlievalo pred očami, slaný pot ho štípal v očiach, pálil v rane nad okom a aj na čele. Nerobil si z toho ťažkú hlavu.“
Často prosil Boha aby mu dodal silu, veľa času venoval modlitbám. Nemal strach z ničoho ani len zo žralokov, či smrti. Bol to silný človek tak ako zvonku, tak aj vo vnútri.
