Moja mama sa narodila v Myjavskej nemocnici. Do svojich štrnástich narodenín bývala s rodičmi v Myjave , no potom začali stavať rodinný dom v neďalekej dedine Poriadie a presťahovali sa . Teraz už má ale 33 rokov a býva spolu so mnou, s mojim bratom a mojim otcom, teda jej manželom v meste Nová Dubnica.
Má veľmi rada deti, preto je učiteľkou a učí prvákov v Omšení. Z práce prichádza občas unavená, keď sa jej nedarí, ale zväčša veselá, keď sa niečo zábavne v triede udeje. Vedie tam aj počítačový krúžok, ktorý navštevujú nie len jej malí prváci, ale ja tretiaci a štvrtáci. Podľa jej žiakov, ale i nás, je veľmi milá a najradšej by sa rozdala. Nemá rada neporiadok, no aj tak jej ho vždy narobíme veľa. A tak musí často upratovať. Čo by sme to boli za deti, keby sme jej s tým nepomohli. Vždy v sobotu si upraceme svoju izbu aj kúpeľňu. Keď dáme všetko doporiadku, tak sa na nás usmeje.

Úsmev na jej tvári skrášľujú ústa s plnými perami, pod ktorými sa skrývajú biele zuby. Nielen úsmev je láskyplný, ale aj pohľad, ktorý spestrujú modrosivé oči. Niekedy ich má modré ako obloha, niekedy sivé ako mútna voda. Mama hovorí, že sa jej menia podľa počasia a nálady, ale mne sa to nevidí, že by sa jej tak menili, lebo sa tajomne smeje, keď to vraví. Nad očami sa jej ukazuje čierne jemne obočie. Mama nie je spokojná so svojim nosom, ale mne sa zdá, že ho má ako každý iný.

Mama má rada zmenu, preto si rada mení účes, no i tak sa najviac páči ten, čo ma teraz – vlasy zostrihane po ramená so svetlým melírom a medenou farbou.
Moju mamu poznám už z diaľky podľa jej ladnej chôdze a štíhlej postavy. Veľmi rada nosí športové oblečenie, pretože sa v ňom dobre cíti.
V mnohom by som sa chcel podobať na moju mamu. Určite jej povahovými vlastnosťami. Vie rozdávať lásku, nevzdáva sa nikdy bez boja, je energická a vždy optimistická. Mám ju veľmi rád a vždy, keď ma objíme, cítim, že aj ona mňa.