Začínal november. Toto obdobie je vždy naplnené čerstvou vôňou i farbou snehu. No nestalo sa. Perinbaba so svojim snehom naplneným batohom zablúdila. Bol tuhý zimný večer a môj úbohý pohľad padol na popukanú zem, ktorá už nutne potrebovala prikryť bielou perinou. Aj konáre už opustili svoje pôvodné domy a suché konáre vyzerali ako bez života. Tieto znaky len potvrdzovali moje myšlienky, že zima už je za dverami. V tejto myšlienke sa niesli moje sny až do rána. Toto svitanie už zubatého no nie moc hrjivého slniečka bolo ako každé iné.

Pozrela som sa von oknom. A v tej chvíli sa moje rozospaté oči rozžiarili ako trblietavé diamanty. Malé snehové vločky sa vonku predbiehali, ktorá skôr dopadne na zem a roztopí sa. Veselý vetrík ich rozhúpal a oni sa mu smiali. Všetky do jednej sa krútia sťa na kolotoči. Tá krehkosť a ľahkosť sa vznáša v ovzduší ako páperie po celej krajine. Za chvíľu pokryli cesty, polia, chodníky, ba dokonca i čiapky detí, ktoré sa vybrali do školy. Cestou do školy mi snehovo-biele krištáliky pomaly padali na vyštípané líca. Tvár nadšene zdvíham k zatiahnutému nebu. Tíško, ani by zanechali neaké stopy, sa rozpúšťajú a ostáva po nich len krásny posit v duši. Pred školou sa deti radostne guľujú a stavajú prvých pánov Zimy. Tri veľké gule, ktoré stáli tekmer na každom kroku, dlhé červené nosy a malé zafúľané oči. Zvoní. Masa detí sa valí von zo školy. Všetko sa behom dňa zmenilo na úplne inú krajinu.

Tak toto ročné obdobie sa volá Zima, je to moje najobľúbenejšie ročné obdobie. Skoro všetko je také čarovné, biele a krásne. Vonku sa po niekoľkých hodinách utíšilo sneženie i vietor už tak neduje. Prechádzka pri rieke, ktorá bola ešte pred pár dňami bola na vyliatie prospela. No dnes akoby ju Zima zakliala do sklenenej truhly ako Snehulienku. Len sem-tam sa malé vlnky studenej rieky odrazia v mojich očiach. A ja s radosťou počúvam, ako si šepoce popod nos.

Po vychádzke, ktorá mi vždy dodá veľa síl na ďalší deň, unavaná klesám do môjho útulného kresla vo vyhriatej, podktovnej izbe. Spln sa stával kráľom noci hneď po prvých temer nevidiacich malých svetielkach na oblohe. Večer niekto zaklopal na oblok. Žeby návšteva? Áno bol to nám všetkým známy Mrázik. Tento umelec s bielou farbou krištálikov snehu, ktoré boli ešte pred chvíľou nepekné a pusté. Ticho som sedela pri namaľovanom okne a pozorovala, ako sa tmavý zimný večer vkrádal do všetkých domovov. Žiarivo biela guľa na nebi sa zatiahla. Čakám čo sa bude diať...

A v tom mi cez otvorené okno padlo niečo malé a studené na nos. Z tmavých šedých mračien sa začala sypať sťa múka z vraca vločka za vločkou. Snažila som sa ich spočítať. No nešlo to! Bolo ich príliš mnoho na môj dohľad. Všetko tmavé sa z oblakov zrazu spustilo na zem a ja sa len udivene pozerám. Som šťastná a zároveň mám v hlave toľko otázok. Ako? Prečo? Kto? No mám rada, keď sa krehké vločky spúšťajú z neba na zem sťa deti na šmýkale. Dodávajú mi tú istotu, že na svete existuje aj niečo pekné. A to je Zima.