Žil raz jeden malý chlapec, ktorý mal veľmi zlú povahu. Otec mu dal vrecko klincov a povedal mu, že vždy, keď sa nahnevá, nech zatlčie jeden klinec do plota vzadu za domom.

Prvý deň chlapec zatĺkol do plota 37 klincov. Za niekoľko týždňov sa naučil kontrolovať svoj hnev a počet zatlčených klincov sa postupne znižoval. Zistil, že je jednoduchšie ovládať zlosť ako zatĺkať klince do plota.

Nakoniec prišiel ten deň, keď sa chlapec ani raz nenahneval. Povedal to otcovi a otec mu navrhol, aby teraz chlapec vytiahol vždy jeden klinec, keď sa za cely deň ani raz nenahnevá. Dni sa míňali a chlapec po čase mohol povedať otcovi, že v plote nezostal ani jeden klinec.

Vtedy zobral otec chlapca za ruku a zaviedol ho k plotu. Tam mu povedal: „Urobil si dobre, chlapče, ale pozri sa na diery v plote. Ten plot už nikdy nebude taký, aký bol. Keď povieš niečo v hneve, tak to zanechá práve takéto jazvy. Ako keď zabodneš do človeka nôž a vytiahneš ho. Nezáleží na tom koľkokrát povieš ľutujem, rana stále zostava. Rana spôsobená slovom bolí rovnako ako fyzický úder. Priatelia sú vlastne veľmi vzácne drahokamy. Rozosmievajú ťa a podporujú ťa vo všetkom. Vypočujú ťa ak máš starosti, pochvália ťa a vždy sú ochotní otvoriť ti svoje srdce.”