Piatok. Pre mňa nákupný deň,a tak som zo školy zamierila priamo k tržnici. Prechádzala som cez preplnené parkovisko, keď ma zrazu plačlivým hlasom oslovila starenka:,,Slečna, prosím ťa, stala sa mi nemilá vec, lekár mi predpísal lieky, a ja nemám na doplatenie..." Vysvetľovala mi bledým tieňom, ktorý jej zalieval tvár. Prestala som ju vnímať, vytiahla peňaženku a podala drobné. Úprimne mi zaďakovala a odchádzala som s úsmevom na tvári. Ohlásil sa hlad a moje kroky mierili
k najbližším potravinám. V hlave mi zneli babkine slová vďaky s príjemným pocitom na duši. Nesústredená pri vyberaní a zasnená pri pokladni,som hľadela do neznáma. ,,Zaplatím, ale drobnými," prebral ma známy hlas. S prekvapením otvorím ústa. Povedomá starenka s plným košíkom, skutočne platila drobnými peniazmi, vyžobranými nielen odomňa. Nebola som schopná žiadneho slova a hrejivý pocit na duši sa náhle rozplynul. Domov som kráčala,smutná,plná otázok. Prečo? Prečo mi klamala, nepovedala pravý dôvod? Zneužívala ľudí? Ak by ma vtedy niekto požiadal o pomoc, zareagovala by som s obráteným chrbtom. Ľuďom v núdzi treba pomáhať,len smutné je to, keď ten, komu pomoc poskytnete, ju zneužije.