Malebná krajina,spanilá ako obrázok,strážená gigantickými obrami.Nad ich hlavami strácajúcimi sa vysoko v modrej oblohe sa jasne črtali reťaze vatových oblakov. 
Na prvý pohľad by sa zdalo, že sa na ich bielych vankúšoch dá odpočívať a pokojne z výšky hľadieť na prívetivú matičku zem.Porastená trávou vôkol bútľavých pňov, z ktorej niekedy vykukla žltá hlavička podbeľu. Boli malé, nevinné i dodali farbu k poľane. Pri zručne založenom ohníku sedeli ľudia. Možno nôtili ťahavé,smutné piesne a ich melódia sa niesla vôkol a vdýchla život zvona na kostole,ktorý bol obďaleč.

Svojím pohľadom stráži bohatstvo matičky, náhlivý potok preplnený čírou vodou. Kopec sťa hora, hovorí sám o sebe, že je pýchou velikánov. Ťahavé ulice nezívali prázdnotou. Ujo kováč kul, tetky tárajky hrabali seno na poli a chlapci spravovali strechy útulných domov.  No i to krásne sa pominie ako letný úsmev dievčiny, spájajúc všetky farby letného podvečera do popolavého súmraku...