Zima je prekrásne obdobie, kedy je všetko prikryté bielou perinou z vločiek jemných ako hodváb. Všetko sa trbliece, sťa hviezdy za jasného večera. Keď všetko dýcha čistotou a nevinnosťou, tešia sa malí aj veľkí. Ach, tá krása... Cesty pred tým sivé a špinavé pripomínajú chodník do rajskej záhrady. Domy sú zrazu ako prikrášlené cukrovou polevou. Zima je krásna, všetko v nej žiari, ale i studená, často i mrzutá, keď sa nevydarí. Ale aj napriek tomu veľké horské ticho a jeho biely svit premieňajú chlad a samotu zimy na priehrštie radostí. V zime sa deti radujú zo stavania snehuliakov a dospelí si vychutnávajú krásnu zimnú prírodu.

Les sa premenil na čarovnú záhradu. Cencúliky visia z konárikov stromov a svetlo sa odráža od kryštálikov ľadu pokrývajúcich snehobielu perinku. Nielen les, ale aj polia, lúky a čistinky sú zahalené snehovým závojom. Celá slovami neopísateľná krása žiari. Lyžiari sa vyžívajú z krásneho výhľadu zo zjazdovky a popri tom im omŕzajú uši a obočie. Oči im slzia od ľadového vetra, ale ten krásny pohľad stojí za to.

Nanešťastie, celá tá krása trvá tak krátko, a preto si musíme čo najrýchlejšie užiť, lyžovačku, sánkovačku, guľovačku a korčuľovanie skôr, než nášmu snehuliakovi zmäkne hlava a odpadne nos. Skôr než budú na strechách domov visieť plačúce cencúle. Na trblietavú krásu sa tiež nesmie zabudnúť, lebo ten čo ju pozná, obdivuje, neničí, ten vie aký je to pocit ísť v zime po lese a vstrebávať energiu, radosť, ľahkosť s krásnym pocitom v duši, pocitom ktorý mení myslenie ľudí. Ten pocit človeka mení na lepšieho, šťastnejšieho a tolerantnejšieho.

Aj keď táto biela perina ustúpi, nie je za čím smútiť, práve naopak, treba sa tešiť, veď čas ligotavej zimičky príde zas o rok, aby nám poriadne vyštípala naše líčka a z nosa urobila lesklý cencúlik.