Chvíľku spomínam.
Čo bolo pred rokmi,
keď sa ti všetko vymklo z ruky.
Stáli sme pred tým domom.
Pred domom plných deciek,
takých bez matiek.
Dlaňami si ma hladila,
lúčila sa.
Naposledy utrela na brade mliečko,
a otočila sa mi chrbtom.
Z môjho srdca nevyhynie,
ani jej vrásky z tváre.

Nemá mi kto zastrúhať ceruzku,
jemne húpačku rozhúpať,
ani vyplašiť zatúlanú mušku,
no kde sa pozriem, všade teba mám.
V komôrke niekoľko kôriek,
ale niet krajec teplého chleba od mamky.
Na jazyku sucho,sucho ako na púšti
a studený veslujúci vzduch, plachtí po nose.

Zavretými očami vychutnávam domov.
Je tam krásna žena,
ktorá sa páči oku
i dom bez detí ako zvon bez srdca.
Neprestávam snívať,
že zovreté srdiečko sa opäť ohreje,
pominie plač,ktorý skáče do slov.
Mama poháňaná svojími citmi,
mojím duchom hľadaná,
opäť sa ku mne vráti,
spáli lístok spiatočný.