Kto sa stará o šťastie iných, nachádza svoje vlastné šťastie. Nie,nevymyslela som to ja. Bol to ktosi múdrejší, ale ja som si túto myšlienku vzala k srdcu a snažím sa ňou riadiť v živote. Šla som domov. Klop, klop! To bubnovali kvapky dažďa po mojom dáždniku. A tu na našej ulici vidím psíča. Bolo veľmi premoknuté, triaslo sa od zimy.,,Kto ťa tu nechal?" Ono len hlávkou pokrútilo a smutne na mňa pozrelo. ,,Poď so mnou!" Psíča sa pridalo. Vošli sme do paneláku, no nechcelo nastúpiť do výťahu. ,,Poď, neboj sa." Opatrne vošiel. Ach, tá jeho radosť. Vykúpala som ho.ustlala mu. Na druhý deň som zobrala psíča ku kamarátovi. Tak sa mu zapáčil, že mi ho už nedal, Čudujete sa, že som súhlasila? Je nevidiaca. Svoj zrak stratil pri autonehode.

Ten deň bol jeho posledným jasným dňom. Tak ma prosil,že si ho vycvičí, a že ho bude vodiť. Vedel,že so svojím novým kamarátom to zvládne, že on ho podrží. Bol to tím. Tím, ktorý hravo spolupracoval. Raz ráno ho šiel na dvor vyvenčiť, no zrazu prifrčalo auto a odviezlo. Obidvom nám bolo ľúto. Taký bol pekný, bol pekný ako srnka. Očká mal akoby namaľované. Rok po tejto príhode som čítala v inzeráte,že jedna pani našla psíka,ale vraj ho nemôže držať, lebo je invalidná dôchodkyňa. Rada ho dá dobrým ľuďom. Zatelefonovala som jej a porozprávala,ako bol môj podobný príbeh.A zistili sme,že išlo o toho nášho psíka. Lenže už ho niekomu dala. Vraj je mu tam dobre. Bola som rada,že sa dostal do dobrých rúk, inakšie by som išla poň.