Každé ročné obdobie má v sebe čosi jedinečné. Jar neskrotnú hravosť prebúdzajúcej sa prírody pod taktovkou slnka, leto sýtu vôňu zrelosti, života, polia plné zlata, jeseň je neprekonateľná vo svojich hýrivých farbách a zima svojím žiarivo bielym tichom. Tieto ročné obdobia sa striedajú aj v „Turčianskej záhradke“ a preto, nazrieme do každého z nich. Každá jar sa začína odznova, celkom tak ako prvá na začiatku sveta. Každá jar nás upozorňuje na to, že človek je obrazom sveta a svet je obrazom človeka. Lebo v skutočnosti každý z nás sa rodí na jar a zomiera v jeseni. Spod snehového mora sa vynárajú lúky, polia, hory, a všetko vonia jarou. Vykúkajú prvé snežienky, sedmokrásky a všetko akoby mávnutím čarovného prútika odrazu otvorilo oči. Všetky hory zvierajúce turčiansku dolinu, naberajú  sýtozelenú farbu a sneh sa pomaly stráca v jarných lúčoch. Slnko zdvihlo oblúk svojho putovania a zohrieva doteraz spiacu zem, časom putuje čoraz vyššie a zem pod jeho očami je čoraz teplejšia. To je znamenie, že sa blíži leto.

Leto – najhorúcejšie zo všetkých období, no vo svojej horúčave skrýva aj ťažké búrkové mraky. Ale v „Turčianskej záhradke“ je jasných dní menej ako na južnejších zemiach, ale leto ju navštívi každý rok. Teplé južné vetry zatopia lúky aj kopce prívalom pestrých kvetov. Rozsiahle pšeničné vlny sa ligocú v slnečných plameňoch. Najkrajšie sú však letné noci. Jasné a teplé. Hviezdy akoby boli na dosah ruky, akoby nás šteklili po tvári. Leto je čas dozrievania a zmúdrenia. Prichádza a
odchádza. Iba my sme každý rok bližšie k jeseni. Jeseň vyjadruje v Turci pokoj po slnečnej horúčave, svieži deň po sparnej letnej noci. Jeseň je hýrivejšia vo svojich farbách, nápaditejšia vo svojich podobenstvách. Okolité hory sa prezliekajú zo zelených šiat do všemožných farieb jesene. Je to predovšetkým všadeprítomné lístie v prameňoch, vo vodách, vo vlasoch, v dlaniach. Pozná všetky farby, všetky odtiene, všetky stupne svetiel, farieb, nálad. Každý si v nej nájde kúsok zo seba, zo svojej duše. Po prechádzke našimi jesennými lesmi máme pocit slobody akoby príroda odhadla našu povahu. No aj jeseň je v závere tmavá a pochmúrna, ale len
preto, že na rade je zima.

Každý rok sa jedného dňa obloha zatiahne ťažkými čiernymi mrakmi, svetlá akoby sa stlmili v očakávaní veľkej premeny. A potom sa husté oblaky otvoria a z nich pomaly začnú plachtiť biele vločky až dolu na zem. Sneží a i napriek predošlým mrazom, len teraz nastáva pravá zima. Zima ako prejav krásy, radosti, zima v ktorej sa ligot slnka z bledej oblohy zostonásobuje v zrkadlách žiariacich svahov Veľkej a Malej Fatry. Jej jasné lúče sa kĺžu po ligotavom ľade všetkých riek a
potôčikov. Zima je všade jednotvárna v bielej nekonečnosti, a predsa je aj ona malebná a pestrá. Zima nie je v žiadnom kraji iba čiernobiela. Predvádza aj svoje hýrivé farby, pochádzajúce zo snehu, slnka a neba. Odtiene modrej a belasej /nebo/, dúhu ružovej a oranžovej, ktorú vytvára slnko zapadajúce na Martinskými Hoľami, nechýba ani zelená, zlatá.  Turčianska záhradka, teda prechádza celým kolobehom života a prechádza ním každý rok, už od počiatku sveta. Nikto na tom nemôže nič zmeniť. Môžeme len ticho vnímať jej premeny, krásy i tajomstvá, ktoré skrýva vo svojom vnútri.