Keď ráno slnečné lúče štípu zahalenú krajinu do bielej šatky, tak vtedy vieme, že sa začal nový zimný deň.
Pani Zima celú noc pracovala, aby sa deti zobudili do bieleho sveta. Musela sa previesť so svojimi bielymi koňmi po strechách, chodníkoch i kríkoch. Keď na nich cválala, fúkala jemné páperie do všetkých svetových strán. Na konci mesta zastavila zo svojimi koňmi a pozrela sa za seba, videla tam prekrásnu bielu spúšť, bolo to ako z rozprávky. A potom povedala deduškovi Mrázikovi nech na každé okno v meste namaľuje svoje geometrické obrázky. A tak sa aj stalo, deduško išiel a všade maľoval a maľoval.

Keď všetky okná boli pomaľované, tak pani Zima poprosila škriatkov, aby jej pomohli rozvešať cencúle. Škriatkovia ich vešali na každom kroku, ktorý urobili, jeden na ríny, druhý na lampy až kým neboli úplne všade. Išli po celom meste a na konci svojej púte zastavili a poobzerali sa akú prácu urobili. Cencúle boli rozvešané po všetkých kútoch, nedalo sa to ani spočítať koľko ich tam viselo. Pani Zima sa im poďakovala a išla si oddýchnuť, lebo teraz bol rad na pani Meluzíne. Tá mala na starosti, aby sa jemné páperie nevytratilo a cencúle neplakali od žiaľu.
Keď deti vyšli von tak boli celé šťastné, že ich mesto je akoby perinkou pokryté. Pani Meluzína ich štípala na líčka a pani Zima sa radovala, že sú všetci šťastní.