Kontakt so životom

Tento príbeh sa začal písať 29.decembra 1988 na jednom veľkom kopci v Brezne, kde stála nemocnica. V nej za päť minút deväť hodín začalo vrešťať malé dievčatko, ja. Pochopiteľne sa na to nepamätám, ale mamka mi rozprávala, že som bola veľmi drobná a jemná, taká bezbranná.
Dni plynuli a okolo mojej kolísky sa myhalo kopu ľudí. Veď to poznáte, na malé bábätko je každí zvedaví. Všetci sa usmievajú a hladkajú vás. Keďže som ešte nevedela rozprávať ,tak som sa aj ja pozerala a usmievala sa.
Postupne s dňami, týždňami a mesiacmi som rástla. Vraj som sa skoro naučila rozprávať a chodiť, čo verím, pretože som hrozne neposedné dieťa, stále musím niečo rozpraváť a ku každej veci musím mať nejakú poznámku.

Čas plynul, strany príbehu sa obracajú a ja si čím ďalej tým viac začínam pamätať z mojho detstva. Na šiestej strane nastalo odlúčenie od mojej mamky – škôlka. Spomínam si, že škôlku som zo začiatku z duše nenávidela. Rána boli plné plaču a strachu z nových ľudí. No postupne som si tam našla plno nových priateľov s ktorými som v kontakte doteraz.

Na moje siedme narodeniny som dostala svoju prvú školskú tašku – neklamný dôkaz toho, že sa blíži povinná školská dochádzka. Na školu, nových priateľov som sa veľmi tešila. Prvý deň v škole bol výnimočný. Spoznala som svoju triednu učiteľku, ktorá mi bola oporou štyri roky, spolužiakov menej a viac môjmu srdcu blízkych, no našla som medzi nimi aj moju doteraz najlepšiu priateľku s ktorou sme netušili, čo nás ešte všetko na tej škole čaká. Deväť rokov som navštevovala školu Ivana Branislava Zocha v Revúcej. Bolo to deväť rokov tvrdej driny, ale tá drina stalá zato. Získala som množstvo vedomostí a mala som výborný prospech, načo som hrdá. Keď som končila základnú školu, bolo mi ľúto, predsa som tam prežila značnú časť svojho života a mám na ňu prevažne krásne spomienky.
No ale treba ísť ďalej. S ukončením základnej školy prišla dilema stredná škola. Milujem šport, teda som chcela ísť na školu so športovým zameraním, ale to by nebolo asi to, čo by som chcela robiť celý život. Aj keď som sa odmalička chcela stať futbalistkou, neskôr prišla veterina a potom prišla kariéra architektky, čo ma drží doteraz. Ako sa vraví : ,,Ten kto hľadá nájde“ ,no a ja som našla všeobecné gymnázium Martina Kukučína v Revúcej. Rozhodla som sa preň preto, lebo z neho mám možnosť dostať sa kamkoľvek.

Otvorením šesťnástej strany sa otvára aj nová škola, nové skúsenosti, učitelia, vedomosti a v neposlednom rade i noví priatelia. Túto školu navštevujem už druhý rok a vôbec sa nesťažujem. Postupne spoznávam veci nevyhnutné pre život, vedomosti ktorých nie je nikdy dosť, mám možnosť sa venovať futbalu na ktorý som nezanevrela a venovať sa kresleniu, ktoré je potrebné pre moje budúce povolanie. Čiže sa dá povedať, že táto škola vysoko presiahla moje očakávania.
A čo budúcnosť? Ako som už načrtla, chcem sa stať architektkou, ale nech už budem v budúcnosti robiť čokoľvek, viem, že určite chcem byť dobrou mamkou, ktorá sa s dobrým manželom postará o svoju rodinku. Dúfam, že nájdem človeka, ktorý bude pri mne stáť aj v tých najťahších chvíľach a pomôže mi uskutočniť moje plány. Držte mi palce.