Nádej umiera posledná

Bol krasny zimny vecer, na nebi svietil prekrasny mesiacik a okolo neho tancovali miliony ligotajucich sa hviezdiciek. Fukal slaby vetrik a oni sa prechadzali po krasnuckej, zasnezenej ulici. Vsetko bolo take dokonale. Vysli na vysoky kopec, lahli si na jemny sviezik a spolocne pozerali, ako padaju jemne snehove vlocky na zasnezene polia.

Tesili sa, ze su spolu a spolocne prezivali kazdy jeden den. Verili, ze ich nic nemoze rozdelit. Zrazu zmlkol, sklonil hlavu a ona uz vedela, ze sa stalo nieco zle. Videla mu na jeho krasnych hnedych ociach smutok a strach. Vystrasene sa spytala: "Stalo sa nieco?" Vedel, ze ked jej to povie, bude sa trapit. Pozrel jej do oci, zhlboka sa nadychol a povedal: "Dostal som pracu, v zahranici. Je to pre mna velka sanca a..a prijal som ju. Prepac, ale budem musiet tam byt cely rok. Je mi to luto." Vtom sa rozplakala. Vedela, ze je to pre neho velka vyzva a ze po tom vzdy tuzil, ale bolelo ju, ze rok nebude s osobou, ktoru lubi. Cely ten krasny vecer sa zmenil na peklo. Siel ju odprevadit domov a po ceste sa este rozpravali o tom. Ked uz boli pred jej dverami, povedal: "Ja sa vratim. Nezabudni na mna, prosim." Pobozkal ju a odisiel. Nedokazala zo seba vydat ani jedineho hlaska. Obratila sa a uz ho tam nebolo. Vytratil sa. Stratil sa z jej zivota. "Co si teraz pocnem bez neho cely rok?" trapila sa. Cele dni a noci nic ine nerobila, iba plakala. Nejedla, nezabavala sa, ba dokonca sa aj v skole zhorsila. Vsetci sa jej snazili pomoct, ale marne. Nedokazala sa s tym vyrovnat. Trvalo jej dost dlho, kym sa pozbierala a vratila sa spat do reality. Ale bez neho, bez jeho lasky, vrelych objatiach, horucich bozkov. Bolo to pre nu najhorsie obdobie. Raz sa spytala mamy: " Vrati sa mi este niekedy?" Mama, ktora sa snazila jej so vsetkym pomoct, jej povedala: " Osud vam dal tazku skusku a vy teraz musite zistit, ci ju spravite. Ak ju zvladnete, vsetko bude znovu dobre." Dlho o jej slovach rozmyslala.

Presli dalsie mesiace a ona uz nedufala. Raz si robila ulohu do skoly, ked vtom niekto zazvonil. Kedze nikto nebol doma, iba ona, sla otvorit. Vo dverach stal vysoky, o nieco starsi, ale stale krasny chlapec. Bol to on. Hned ho spoznala a skocila mu do narucia. Po krasnom privitani sa ho spytala: "Co tu robis? Mal si sa predsa vratit az o tri mesiace." So slzami v ociach povedal: "Nemohol som ta tu nechat samu. Velmi si mi chybala. Prosim ta, odpust, ze som bol taky hlupy a odisiel som. Prepac." Sklonil hlavu a ona videla, ako mu po liciach stekali uprimne slzy. Objala ho a dodala: "Dakujem, ze si sa mi vratil. Uz som si myslela, ze si na mna zabudol a ze sa mi uz nevratis. Ale si tu a ja som uz stastna." Usmial sa na nu a posepkal jej do uska: "Milujem ta." A pobozkali sa.

Od toho dna uz boli len spolu. Navzdy. Uz ich nikto a nic nerozdelilo. Vratili sa do normalneho zivota a vsetko pokracovalo dalej. V srdci zas citila ten krasny pocit-lasku.