Brečtan

Martin Hlavačka

Moje meno v tomto príbehu nie je dôležité. Pochádzam z celkom normálnej rodiny. Moja mama je doktorka, pomáha chorým ľuďom a môj otec je fyzik, ktorý so svojim bratom vymýšľali rôzne veci a robili pokusy. Čo sa týka vynálezcov, vždy hovorí len o nich, ale o svojich pokusoch zaryte mlčí. Moja sestra chodí na základnú školu a ja tiež. Môj život nebol ničím odlišný od života mojich kamarátov. Každé ráno nás otec zaviezol do školy, kde sme boli až do popoludnia, potom sme si spravili úlohy a šli sme sa hrať. Proste celkom normálny život.

Ale jedného dňa nás otec neprišiel vystrojiť do školy. Bolo nám to čudné, pomysleli sme si, že asi na niečom dôležitom pracuje a preto nás neprišiel vystrojiť. Celý ten deň bol nejaký čudný. Keď sme sa vrátili domov zo školy, celý dom bol rozbitý a pokrytý vrstvou slizu. Okamžite sme zavolali mame a na políciu. Na polícii nám povedali, že náš “otec“ je dnes potvora so 7. hlavami, 20 nohami, 50 očami. Najskôr som si myslel, že je to žart, no nanešťastie to žart nebol. Mama nás bleskurýchle stiahla do úkrytu. Ja som ale nechcel byť v úkryte a chcel som vidieť, čo sa deje vonku. Vyšmykol som sa mame a ušiel som do mesta. Keď som zbadal zničené budovy, bol som zdesený. Zmocnil sa ma strach. Ale predsa niečo zaujalo moju pozornosť. Boli to malé Brečtanové lístky pohádzane po zemi.

Šiel som po lístkoch a našiel som niečo, čo zaujalo moju pozornosť. Bol som z toho vedľa. Zbadal som svojho “otca“ na smrť unaveného. Ale čo bolo ešte zaujímavejšie, všade okolo neho boli porozhadzované malé brečtanové lístky, ktoré sa začali rozrastať po celom okolí, po stromoch, kameňoch, ruinách. “Otec” bol taký slabý, že by som ho zložil malíčkom. Pomaly ale isto začal brečtan obrastať aj jeho. Snažil som sa ho zachrániť, trhal som z neho tie lístky, ale boli rýchlejšie ako ja a čím ďalej tým boli tvrdšie. Bol som bezmocný. Otec mi z posledných síl povedal: Choď do mojej laboratórie a na stole s chemikáliami mám fľaštičku so sérom. Nemôžeš ju prehliadnuť, je jasne modrá. Dones mi ju!!! Zachráň ma!!!

Po týchto slovách stratil vedomie a lístky ho ďalej obrastali. Laboratórium bolo to jediné, čo nezničil. Bežal som najrýchlejšie ako to šlo. Akonáhle som prišiel do nášho domu, alebo aspoň do toho, čo po ňom ostalo, rýchlo som sa začal prehrabávať v ruinách. Po 10 min som konečne našiel dvere do laboratória. Fľastičku so sérom som objavil už vo dverách. Tak som sa ponáhľal, že sa nejakou nešťastnou náhodu stalo, že mi fľaštička vyletela do vzduchu. Bol som neuveriteľne napätý. Chytím a zachránim otca, alebo nechytím a môj otec umrie??? Bolo to strašné. Fľaška sa stále blížila. Fľaštička bola kúsok od mojích rúk.

Už to tu bolo. Fľaštička sa dotkla mojich rúk, ale nebol som dosť rýchly, aby som ju zachytil, fľaštička padala ku zemi. Doslova som sa po nej hodil. Tesne nad zemou som ju chytil. Utekal som čo najviac to šlo. Ale nebol som si istý. Bude to stačiť ??? Budem dosť rýchly ??? Zachránim ho ??? Veril som, že áno. Už som sa blížil, už som videl „otca “. Trčala mu už iba hlava. Bleskurýchlo som otvoril fľaštičku. Sérum som mu nalial do úst. Zrazu ma oslepilo silné svetlo. Po znovunadobudnutí zraku som zbadal môjho otca v ľudskej podobe. Po chvíli sa prebral. Dohodli sme sa, že si to vysvetlíme doma. Vybrali sme sa teda hľadať mamu so sestrou.

Boli ukryté tam, kde som bol pôvodne schovaný aj ja. Mamina zlosť hneď pominula, keď sa dozvedela, čo sa stalo. Istú dobu sme bývali u babky. Po pol rok sme mali postavený nový dom, do ktorého sme sa presťahovali. Dnes je náš život ako kedysi a akoby na pamiatku náš dom začali obrastať brečtanové lístky.