Bol to deň, kedy sa úplne môj život zmenil, ale bola to zmena k horšiemu a mne sa zrútil celý svet.
Ešte pred rokom som bola šťastná sportovkyňa, s veľkou budúcnosťou a plná očakávaní. Slovenská reprezentantka, ktorá sa poctivo pripravovala na majstrovstvá sveta v Kanade. Športovala som od detstva a hádzanú som hrávala od svojich 9 rokov. Vtedy som si predstavovala svoju budúcnosť veľmi ružovú, preto som každodenne trénovala, aby som nevyšla z formy a neustále sa zlepšovala. Šport bol môj život a hádzaná mi zaberala všetok voľný čas. Voľné chvíle, keď kamaráti boli v meste a zabávali sa, som trávila behaním v telocnični a neustálim trénovaním. aj keď som niekedy mala toho plné zuby a kamarátom som skryto závidela voľný čas, už som si vybrala. Vedela som, čo chcem v živote robiť a pevne som išla za svojimi snami.

Čím viac sa mi darilo, tým viac ma hra bavila. Od prípravky až po žemy bola ale veľm ťažká cesta, a preto som musela poctživo dreť a makať. Postupne sa môj sen začal napĺňať, čakala ma reprezentácia, majstrovstvá Európy a mnohé zahraničné turnaje. Všimli si ma aj viaceré slovenské kluby a postupne som dostávala čím viac ponúk, no aj napriek tomu som sa tým neuspokojila a makala som ďalej. Chcela som byť stále lepšia. Dokonca som obetovala letné prázdniny, ktoré som vymenila za neustále behanie a trénovanie aj cez najväčšie horúčavy, ktoré kamaráti trávili na kúpalisku. V pozadí neostávala ani škola, do ktorej som sa pripravovala svedomito a chcela som tiež dosiahnuť čo najlepšie výsledky. Väčšinou vždy sa mi to podarilo a skončila som s vyznamenaním. Aj kvoli dobrej partii, ale aj skvelým kamarátkam som odmietla ponuku najlepšieho klubu Slovenska a ostala V Nitre. Bolo mi smutno vykašlať sa na všetkých vymeniť domov a školu pred internátnou izbou, a tak som sa rozhodla, že školu najskôr dokončíma až potom odídem, veď mi ostávali už len 2 roky. Po náročnej letnej príprave začala sezóna a s ňou prvé zápasy. Premieérový zápas za ženy sa mi vydaril nad očakávania a bola som so svojou právou spokojná, veď hodiny strávené v telocnični sa vyplatili a mňa hral pekný pocit. Po vydarenom zápase som sa vypracovala aj do základnej zostavy, no ako 17 ročná nastúpiť proti 30 ročnej žene plnej skúseností, nie je žiadna sranda. Bolo presne 17. septembra 2005, zápas v Čadci sa hral o 18. hodine.

A vtedy sa to stalo. Bola piata minúta, presne si na tú chvíľu spomínam. Pri obrannom zákroku som zle stupila a stalo sa, čo sa nemalo. Vyskočilo mi koleno a späť sa už nevrátilo. Uplakanú a ubolenú ma tréner pomaly odniesol na lavičku a viac som už nemohla hrať. Na druhý deň ma čakal doktor na pohotovostim, ktorý nekompromisne oznímil termín operácie. Bolo to o 3 dni. Povedal, že to nie je nič vážne, o 4 mesiace by som mala byť v poriadku a opäť nastúpiť na ihrisko. To boli jeho slová pred operáciou, no po nej sa všetko zmenilo. Keď som sa prebrala z narkózy, prišiel doktor a smutne mi oznámil, že to je vážnejšie ako si myslel a spomínané 4 mesiace sa predlžujú na 1 a pol roka. Mojou reakciou boli hodiny plakania, prebdené noci rozmýšlaním, prečo jpráve ja. Mačo boli tie tvrdé tréningy a obetovaný čas? No tým sa môj zdravotný stav nezlepšil. čakala ma niekoľkonásobne ťažšia operácia, kedy mi mali dávať do kolena kliny. Ma prvé dni po operácii si spomínam iba veľmi ťažko. Neustála bolesť, ktorú som cítila po celom tele. Nemohla som sa ani pohnúť, celý týždeň som bezvládne strávila v nemocnici. Z postele som vstala iba v najnevyhnutnejších prípadoch, aj to s veľkými ťažkostňťami. No po prepustení som spoznala ešte väčšiu bolesť, ktorú mi v nemocnici tlmili infúzie a injekcie. Žiaľ, tmito prostriedkami som doma nebola vybavená a slabé tabletky nepomáhali. Neustále trápenie a trpenie bolesti spôsobavali časté odpadnutia. Na postelnom lôžku som doma strávila ďalší mesiac, no vedela som, že keď sa vrátim do školy, bude to ešte horšie.

Niekto si možno pomyslí, veď som bola doma, tak čo som celý ten čas robila? Lenže nie každý si vie predstaviť tú bolesť, ktorú nikomu neprajem. Vedela som, že bez operácie sa an ihrisko už nedostanem, preto som to chcela aspoň skúsiť. Nemohla som len tak predsa zahodiť tie roky, verila som, že sa operácia podarí a ja si ešte niekedy zahrám. Keby som si teraz mala ešte raz vybrať, na žiadnu operáciu by som nešla, pretože takú bolesť som eše v živote necítila a bez myhnutia oka by som obetovala športovú kariéru. prešli 2 mesiace od operácie a ja som konečne stála na vlastných nohách. Postupne sa mi podarilo chodiť bez barle, ktorá bola celý ten čas mojou najlepšou kamarátkou, pretože so mnou všade chodila a bola mi vždy na blízku. Postupne som sa učila prvé kroky, ktoré nie vždy boli bezbolestné a po dovtedy každodenných návštevách u doktora som mohla nastúpiť do školy, nie však úplne. Kvoli zlému reagovaniu kovu klinov s mojou nohou vznikol v kolene zápal, ktorý doktor musel nie raz ťahať injekciami. Zápal neustával a stávalo sa, že mi koleno úplne omodrelo a opuchlo viac, ako bolo. Ma všetku tú bolesť som ale chcela zabudnúť. Mo v škole to bolo ešte horšie. 2 mesiace absencie urobiasvoje, preto neustále písomky a skúšania boli an každodennom poriadku. Nie všetky profesorky ma vedeli pochopiť a našli sa aj také, ktoré mi to ešte zhoršovali. Mo bol už január a vysvedčenie sa veľmi rýchlo blížilo. moje známkysa viditeľne zmenili. Keď sa to už začalo ustálovať s písomkami a myslela som, že to najhoršie mám už za sebou prišiel neuveriteľný zvrat a podraz. Pri obyčanom kroku cestou na rehabilitáciu mi v kolene niečo prasklo a utíchajúca bolesť sa opäť vrátila. Všetko bolo ako predtým.

Návštevy u doktora, ťahanie zápalu, ktorý ešte stále pretrvával a v škole opätovné chýbanie. doktor mi ale oznámil, že spomínané prasknutie nie je až také vážne, roztrhli sa iba tkanivá, kliny v kolene ostali neporušené. Preto som si mohla ako tak vydýchnuť, no známky v škole to už nezachránilo. Zo žiačky, ktorá bola ešte pred pol rokom vyznamenaná, sa stala žiačkou, ktorá ledva preľla.
Ešte síce koleno nie je úplne v poriadku, pretože sa nedá zohnúť, no dúfam, že to najhoršie mám už za sebou. Aj keď cez leto ma čaká ďalšia operácia, pretože jeden z troch klinov musí ísť vom. Čo bude ďalej ešte neviem. Možno v septembri už nastúpim na prvý zápas. Prvý zápas v mojom novom živote. Možno už nikdy nebudem mať formu akú som mala, ostáva mi ale veriť, že ešte niekedy aspoň nastúpim na vytúženú palubovku telocvične a budem sa môcť po nej voľme prebehnúť, pretože behať, to je jediné, čo si teraz najviac želám. Dúfam, že sa mi to ešte niekedy splní, aby som nemusela pamätať na nešťastný moment, ktorý mi zásadne všetko zmenil s tým, že to bolo poslednýkrát v živote, kedy som behala.