Už keď som mal šesť alebo sedem rokov tak som si s chlapcami tajne kupoval cigarety. Chodili sme do hory za dedinou a nikto iný okrem nás o tom nevedel. Keď sme nemali peniaze alebo chuť tak sme nefajčili. Časom sme celkom prestali. Kamarát z Prievidze chodil ku nám do dediny na výkendy, a to sme stále fajčili pred ich domom na strome. Mohol som byt piatakom. Najprv som nechcel no nechal som sa prehovoriť. Začínal som so slovami :“Hí mama ide“ a popri tom vdychoval dym do seba. Neskôr, ale ešte stále som mohol mat jedenásť rokov, sme fajčili aj v škole cez prestávky, po ceste domou a samozrejme aj ráno. Začínalo to jednou, dvomi, tromi, a tak ďalej. Peniaze som dostával od rodičov, ale nestačilo mi to, tak som začal robiť aby som mohol fajčiť. Všetci kamaráti tiež fajčili tak bolo ťažké prestať. Aj priateľka fajčila tak som nemal dôvod prestať, veď zdravý som bol.

Neskôr keď som začal chodiť do krčmi a ku pivku patrí aj taká cigaretka, zarobil som si už aj na pivko ,cigaretky, diskotéky, priateľku a ešte mi aj trochu ostalo na ryby. Aj tam sa veľa fajčilo.
Nikomu som nehovoril že prestanem. Veď to sa ani nedalo. Bol som v krčme v dyme, na rybách, alebo s priateľkou takže som bol stále s fajčiarmi. Keď sa ma niekto opýtal či prestanem tak som odpovedal :“Nikdy lebo všetci okolo fajčia. V robote, doma, vonku no proste všetci všade.
Až šestnásteho septembra minulého roku som fajčil naposledy. To bol piatok a potom som mal celý výkend horúčku tak som nefajčil. Pondelok si hovorím :“Vydržal som dva dni, skúsim viac.“ Dva týždne ma bolelo brucho, mesiac som nespával, potil som sa, no proste chytali ma absťáky. Dnes po štyroch mesiacoch nemôžem povedať že nefajčím, lebo stále prestávam. Ale s istotou môžem povedať že tá bolesť stála za to. Ešte stále mám chuť si zapáliť ale človek si zvykne aj na to.
To bol môj príbeh ako som spravil dobrú vec a veru nemusím lutovať.