Počas celého môjho detstva som vedela, že raz budem dospelá a že budem zodpovedná sama za seba a tiež za svoje rozhodnutia. Netušila som však, že to príde tak skoro, že je to celé len na dosah ruky.
Medzi najťažšie a najdôležitejšie rozhodnutia do budúcnosti považujem výber strednej školy a s tým spojené prijímačky. Vtedy som si asi poprví krát uvedomila a pomyslela si: „Katka, tak asi takto vyzerá dospievanie“.

Mala som štrnásť rokov, v tom období mi nemohli dať nič ťažšie na výber, ako vedieť čo chcem a čím asi chcem byť. Všetci moji spolužiaci boli rozhodnutí, len ja som bola ako keby priklincovaná a nevedela sa pohnúť ďalej zo základnej školy. Termín ma tlačil a nemala som na výber, musela som sa konečne rozhodnúť. Zvolila som si školu, ktorá mi vyhovovala z viacerých stránok. Čo ma najviac ťahalo, bola túžba byť na internáte.

Celý deviaty ročník na nás učitelia a aj rodičia vyvíjali nátlak, aby sme sa učili a zasypávali nás množstvom kníh a pomôcok, ktoré nám mali ulahčiť prijímacie akúšky. Ja som to však zo začiatku nebrala až tak vážne, knižky boli kúpené, pripravené na učenie, ale ja nie a nie ich otvoriť. Vždy keď som sa na ne pozrela som počula svoje svedomie, ktoré mi nedovolilo myslieť na nič iné. Tak som si teda povedala: „ Dokážem všetkým, že to zvládnem a začnem sa učiť“! Od tej chvíle som drvila jednu knihu za druhou a prejavovalo sa to aj na mojich známkach v škole. Spolužiaci nechápali, kde som zhĺtla toľko vedomostí a videla som, že niektorí mi závidia. Bola som tŕňom v oku tých, ktorí si mysleli, že oni sú najmúdrejšími ľuďmi v našej triede a zistili, že sa mýlia.

Deň prijímačiek sa blížil a aj napriek tomu, že som vedela, že mám do podrobna prečítanú všetku literatúru, týkajúcu sa požiadaviek na skúšky, posledné noci som nespávala. Vôbec ma nelákala predstava toho rozhodujúceho dňa, ktorý zmení môj život. Ale nevedela som tomu zabrániť, nedokázala som zastaviť čas.
Bolo ráno, 7. mája 2002, vonku teplo ako v lete, slniečko sa usmievalo, oblaky sa ani neukázali a napriek tomu som mala pocit, že je vonku šero, prší a ja mám obrovskú teplotu, celá tvár mi vrie ako sopka a musím ostať v posteli. Dokonca ma nepotešila ani veta, ktorou ma mamička vždy zobúdzala: „Vstávaj princezná, slniečko ti svieti na pupok“! V tej chvíli som sa otočila a len odvrkla: „Nikam neidem“! Ale ako už určite tušíte, nakoniec som sa tam ukázala, aj keď so stiahnutým žalúdkom ako vysušená slivka, ale prišla som.

V škole mi oznámili, že v ktorej miestnosti a na ktorom poschodí robím prijímačky. A tiež mi povedali: „Rodičia ďalej ísť s tebou nemôžu“. Vtedy som sa otočila na mamu a povedala jej: „Ak ma nemôžeš odprevadiť až hore, ja tam neidem a teraz to myslím vážne“! Mamička nemala na výber. Vo dverách som zastala a pozrela sa dnu, niektoré tváre boli biele, ako keby sa natreli nejakou farbou, iné boli vysmiate ako keby sa nič nedialo. Pozrela som na mamu a so slzami v očiach som jej povedale len toľko: „Tu je toľko biflošov, ja to určite nedokážem“, ale ona sa len usmiala. Ešte na záver som sa jej spýtala, kde si nám sadnúť a keď mi ukázala na voľnú lavicu v poslednom rade, nadýchla som sa a uvedomila si jedno: „Teraz mi už nikto nepomôže, ani mamička ani iní, len ja a moje vedomosti“. S týmito myšlienkami som kráčala k tej lavici, ako omráčená, ako človek, ktorého práve vedú na popravu.

Celé prijímačky prebehli v suchu, každou minútou som si uvedomovala, koľko múdrosti a vedomostí sa vo mne skrýva a keď to celé skončilo s hlbokým výdychom som vychádzala zo školy. Zlatým klincom programu boli výsledky, ktoré som si ešte v ten deň počkala, a čo mi dodnes pripomínajú rodičia, vždy keď som kvôli niečomu v strese. Na moje prekvapenie som príjímačky zvládla medzi prvými. Pravdaže som sa rozplakala a tešila som sa ako malé dieťa novej hračke, ba čo, oveľa viac. Mala som pocit, že nekráčam, ale lietam.
Od tej chvíle už nie som na seba až tak prísna, oveľa viac si verím a teraz, keď po niečom túžim, viem, že to dokážem, alebo aspoň pre to spravím všetko a nebojím sa povedať: „Tak toto zvládnem aj sama“!