Kde bolo, tam bolo, bola jedna ženička. Kde bolo, tam bolo, bol jeden chlapisko. No a kde to bolo, tam to bolo, jedného krásneho júlového dňa sa bocianovi zachcelo prevetrať svoje snehovo-biele krídla a priniesol do chalúpky tejto ženičky a chlapíka mláďatko.

Nebolo to mláďatko, aké mávajú zvieratá, ale mláďa bez srsti a chvostíka. No jednoducho malé, peknučké a upišťané bábätko, ktoré najšťastnejší rodičia na svete ľúbozvučne pomenovali Ľubko. Ako roky plynuli a rodičom vrásky pribúdali, toto bábätko rástlo ako z vody. A nie že len rástlo a nič iné nerobilo, pretože sa veľmi rýchlo naučilo chodiť i rozprávať. Určite preto, aby čo najskôr oznámilo svojim rodičom, aké prvé kopačky mu majú kúpiť a po prvýkrát koplo do futbalovej lopty. Bolo to dieťa odmalička zbláznené do futbalu. Neskôr sa stále len hralo, behalo, vymýšľalo a svojou zvedavosťou robilo radosť rodičom. Šťastné roky detstva ubehli ako šesťdesiat sekúnd jednej minúty a k šiestemu výročiu svojho narodenia dostalo prvú aktovku do školy. Z bezstarostného, hravého chlapčeka sa stal veľký prvák. To bolo ale radosti, keď celý vyfintený vstupoval po prvý raz do 1.Zš v Senici. Roky plynuli, vedomosti pribúdali a naopak, radosť zo školy upadala. Mladík nastúpil na 4-ročné gymnázium. Ako správneho tínedžera ho viac ako počítanie a písanie začali zaujímať štíhle, vysoké krásavice a samozrejme futbal. I keď býval na päť a pol kroka od školy, zásadne chodil po zvonení a tešil sa, ako len vypadne po vyučovaní na tréning.

Šťastný to chlapec, zdedil po dávnych predkoch počnúc Einsteinom danosti na matematiku a fyziku, i rozhodol sa študovať stavbárčinu na vysokej škole v Krásavici na Dunaji. Počas dlhých a krutých rokov štúdií si spríjemňoval dni futbalom a písaním zaľúbených lístočkov krásaviciam, ktoré ho vždy obklopovali. Nakoniec vo štvrtom ročníku mu magnetické póly lásky upriamili zrak iba k jednej afrodite. Bola ňou budúca detská lekárka. Hlboký cit lásky sa ešte prehĺbil a istého novemrového dňa, keď ako hovoria, šťastie padalo z neba v podobe dažďa, vsúpili do spoločného živita, kedy si sľúbili lásku až za hrob. O necelý rôčik sa z veľkej lásky zrodilo ďalšie mláďatko bez srsti a chvostíka. Bola som ním ja, Jana, ktorá píše túto prácu o svojom milovanom tatinkovi. Odvtedy toho prežil veľa, dokonca viac, než si hocikto vie predstaviť. Teraz je z tmavovlasého, vyšportovaného Ronalda prešedivelý, pribratejší, ale za to trikrát milovanejší otecko, ktorý sa futbalu nevzdá ani keby mu jeho kĺby skutočne hlásali svoje posledné zbohom.
Vzhľadom na to, že je mojím super tatinom, mu držím palce aj na nohách, aby mu kĺby a kosti ešte dlhé roky držali pohromade a takisto, aby so svojou ženičkou a tromi deťmi prežil množstvo ďalších pekných dní.