Sedela na verande v pohovke a rozmýšľala nad časmi minulými. Jemný studený vánok jej vtedy pohladil tvar a donútil otočiť hlavu k dverám domu, vedľa ktorých ležal košík. Zvedavosť ju donútila vstať a ísť sa tam pozrieť. Nikto by nečakal, čo tam nájde. Ležalo tam dieťa. Ležal som tam ja, v objatí deky, ktorú teraz zvierala prekvapená v rukách. Moja budúca mama.

O svojej adopcii som vedel odkedy si na to pamätám. Vážil som si to o to viac. Mohli ma dať do domova, alebo nechať na pospal osudu.

Život ma privítal so šťastím, rodičia buly láskavý, domov útulný, len súrodencov som vždy druhým závidel. Do školy ako každé dieťa som sa tešil. Samozrejme, až kým som tam neprišiel. Škatuľkovací učitelia, nútený svojim podvedomým si zvyšovať ego nad čím majú moc. Nad deťmi, ktoré im boli zverené. Konformita z každej strany, odsudzovanie, odstrkovanie zo strán ľudí, ktorým sa človek podlizuje aby sa dostal do ich „skvelej party“. Ja, asi ako jediný som sa týmto ľuďom smial, pohŕdal tým módnym skupinkám a nechápal tých, ktorý k nim chcú patriť. Školu som vždy bral ako nútené vezenie. 8 hodín z dňa, s požiadavkou na mňa zničiť si aj tu zostávajúcu voľnú chvíľku doma učením a robením úloh sa mi vždy zdalo smiešne.

Priateľov som nikdy nemal tucty, ale za tých čo mám, by som dal aj ruku do ohňa. Myslím si, že to je dôležitejšie ako mať v mobile 300 mien, s ktorých 80% nepoznám a som takto spokojnejší.

Takže základnú školu som prešiel ako každý priemerný žiak. Neučil som sa, ale niečo som si pamätal a niečo som už vedel dávnejšie (to, že som sa neučil školské učivo, neznamená, že som sa o nič nezaujímal). Dostať sa na strednú, muším povedať nebolo ťažké. Ale s učivom to tu už bolo o poznanie tahšie. Nie kôly zložitosti, ale tzv. „volovinám“, čo sa ma tu snažili/snažia naučiť. Šiel som tu s vedomím vzdelania ohľadne informačných technológií a dostal som kurz pájkovania káblikov a učením sa o 60 rokov starých čipoch, ktoré už aj múzeá vyhadzujú lebo to nikoho nezaujíma. Tieto veci som si nedokázal zapamätať. Moja psychika to takpovediac odmietala. Povedal som si, že toto mi je na nič, čo aj bola pravda a začal som sa učiť to, čo ma zaujímalo a čo ma baví. Niečo, čo ma väčšiu budúcnosť ako pájkovačka v ruke a upnutý odev aby mi ho nevcucla páková vŕtačka.

Tieto 4 roky svojho života považujem za maximálne premrhaný čas. Obviňujem s toho 2 osoby. Jednu menovať nebudem a druhou som ja sám. Hlúposť a neuvedomovanie si závažnosti rozhodnutia nad stredou školou z mojej strany na to mali tiež dosť veľký vplyv. Ale ako sa hovorí, všetko zlé, je aj na niečo dobré. Minimálne som sa poučil z vlastných chýb a som o krok ďalej v budúcej výprave svojim životom. Uvedomujem si aj, že vďaka miestu kde žijem, je skoro nemožné niečo dokázať a som vlastne aj odsúdený na existenciu v robotníckom štáte, ktorý veľké svetové firmy využívajú kôly ľuďom, ktorý pracujú takpovediac za kus chleba. Podľa ľudí, čo ma poznajú mám veľa nadaní a talentov na rozličné veci, lenže z mojej strany tu nieje ani ochota, ani možnosť to využiť.

Momentálne polročné známky závisia na mojej ďalšej existencii a možnosti postupu na vysokú školu. Takže ak sa nejaká učiteľka, alebo učiteľ rozhodne dať mi 5, aby som sa „spamätal a začal sa učiť“, bude to mat presne opačný efekt. Seknem zo všetkým a budem dúfať, že to nejako skončí. Z druhej strany, vždy ma zaujímalo, čo je po smrti J

Takže zhrnutie ako si predstavujem svoju budúcnosť: „uvidíme“