Michal Babeľa skončil druhý ročník na priemyslovke. Ako každý študent aj on sa tešil na prázdniny, na dni plné oddychu a športu. Venoval sa totiž futbalu, volejbalu, zahral si aj šach. A ako každý mladý človek aj on chodil v horúcich letných dňoch plávať. Práve na handlovskej plavárni sa v júli 1995 zmenil jeho život. Nie úplne, no predsa podstatne.

Do vody neskákal prvýkrát. Tentoraz však hlavou narazil až na dno bazéna. Dolámal si krčnú chrbticu, piaty až siedmy stavec. Diagnóza znela hrozivo: úplné ochrnutie celého tela. „Prvé dva mesiace som sa naozaj nehýbal, len som ležal. Podľa poškodenia miechy to takto aj malo ostať,“ hovorí dnes už 27-ročný Handlovčan. Situácia sa však zmenila. „Veľké šťastie som mal v tom, že som z nemocnice išiel do Kováčovej, kde som absolvoval rehabilitáciu. Ukázalo sa, že miecha nebola roztrhnutá, len stlačená. Začal som hýbať aj prstami na rukách, i keď silu v nich nemám.“ Michal má teda ochrnuté všetky štyri končatiny. Nohy úplne a ruky čiastočne.

Ako prežíval nešťastný skok do vody a neskôr dni a týždne po ňom nasledujúce? V prvom rade to bol pre neho šok, netušil, čo sa stalo. Mal šťastie, že mu okamžite bola poskytnutá prvá pomoc. Ležal v nemocnici v Banskej Bystrici. „Práve tam som si veľa neuvedomoval. Bral som množstvo liekov, bol som pod narkózami. Doslova som mal ´oblbnutú´ myseľ. Stav mi komplikovali horúčky, problémy s dýchaním, dva razy ma museli ešte zachraňovať. Plynulý bol prechod do kúpeľov v Kováčovej. Je tam veľa ľudí, každý sa s vami rozpráva. Práve tam sa však človek dozvie, čo vlastne ochrnutie pre neho bude znamenať. Je to šok, aj ja som si poplakal. Dôležité však je, ako s týmito informáciami a s novým stavom postihnutý naloží. Či to bude riešiť, niečomu sa začne venovať, alebo sa uzavrie do seba. To je rozhodujúce.“

Michal po návrate domov nepokračoval v štúdiu na priemyslovke. Bolo by to zbytočné, zameriaval sa na silnoprúd. Na vozíčku by si uplatnenie nenašiel. Musel odísť až do Bratislavy, kde nastúpil do druhého ročníka známeho bezbariérového gymnázia na Mokrohájskej ulici. Prvý rok ho pravidelne do školy vozil otec na aute, no počas prázdnin si Michal urobil vodičák, a tak v septembri pri vstupe do ďalšieho ročníka sa do Bratislavy priviezol sám. „Mal som špeciálne upravené auto, takže to už bolo pre mňa jednoduchšie. Sám som sa naučil nasadnúť do auta, uložiť si do neho aj vozík.“ Michal miluje šoférovanie a jazdu v aute. „Je veľa takých ľudí, ktorí sadnú do auta, zapnú obľúbené CD a jazdia. Je to pre nich relax. Pre nás na vozíčku je to relax dvojnásobný.“

Rodina sa Michalovmu hendikepu musela tiež prispôsobiť. Zo siedmeho poschodia sa presťahovali na prvé, prestaviť museli kúpelňu, či toaletu. „Aj na vozíku sa dá žiť,“ povedali mu rodičia, keď bolo isté, že na vlastné nohy sa už nepostaví. Vedeli, že to nebude jednoduché, no podržali ho v najťažších chvíľach a sú pri ňom dodnes. Michal sa teší aj z kamarátov, ktorí sa mu nikdy neotočili chrbtom. „To, že som zostal na vozíku, bol pre niektorých väčší šok, ako pre mňa samotného. Človek sa s takým niečím nikdy nevyrovná, no musí to prijať.“ S partiou kamarátov si chodí rád posedieť do podnikov, zahrať biliard. Na diskotéky chodí menej, nie však preto, že je na vozíčku. Nehrajú tam vraj takú hudbu, akú on a jeho kamaráti počúvajú. Zvykol si chodiť medzi ľudí, prekvapených pohľadov je vraj menej, ako kedysi. V rodnej Handlovej ho navyše už všetci poznajú a berú ho takého, aký je. „Nikdy som sa nestretol s prehnanou ľútosťou od ľudí. A tak je to správne.“

Spomenuli sme, že Michal sa ešte pred nešťastným skokom do vody, ktorý mu spôsobil ochrnutie, venoval športu. Už v Kováčovej, kde bola možnosť športovať, sa zaujímal, aký šport by zvládol. Vzhľadom na jeho postihnutie mu odporučili stolný tenis. „Stretol som sa s Jankom Riapešom, ktorý je tiež na vozíčku a venuje sa stolnému tenisu. Priviazal mi raketu na ruku a začal som trénovať. Predtým som ani netušil, že v Handlovej je stolnotenisový klub, ktorý hrá tretiu ligu. Dnes som jeho členom a hrávam súťažne so zdravými športovcami. Okrem toho som aj v klube pre telesne postihnutých športovcov.“