V stredoveku platil názor, že ľudia sú rozdelení do troch stavov (skupin). Do prvého stavu mali patriť tí, čo sa modlia (kňazi, mnísi). Do druhého tí, čo bojujú (šlachtici), a do tretieho zasa tí, ktorí majú za všetkých pracovať (poddaní, remeselníci a obchodníci).

Navyše stredoveká cirkev učila, že poriadok na tomto svete je daný od Boha a teda nemenný. Človek sa podľa toho mal uspokojiť so svojím pozemským osudom a pokorne čakať na blažený život v posmrtnom raji. Toto učenie najviac vyhovovalo šľachte, lebo takto nemohol nikto ohrozovať jej bohatstvo a výnimočné postavenie v spoločnosti.

S hospodárskym rozkvetom stredovekých miest sa zvyšovalo aj sebavedomie zámožných meštanov, ktorí sa nechceli zmierit so svojím postavením. Vlastná skúsenosť ich presviedčala, že nemusia čakať na posmrtný raj, ale blažený život si môžu vytvoriť na tomto svete.