Môj prvý bicykel

Na šieste narodeniny mi rodičia darovali môj prvý "dospelácky" bicykel. Bola som z toho celá bez seba, hrozne som sa mu tešila. Keďže v meste chodilo veľmi veľa áut, ocko mi ho odviezol k starkým aby som sa mohla na ňom učiť jazdiť na pokojnejšom mieste.
Najprv som sa učila bicyklovať len na dvore, no za začiatku mi to kto vie ako dobre nešlo. Po čase ma prestalo baviť skušať to len na dvore. Chcela som ísť na cestu. Mamka mi vyhovela a šla so mnou.

Pomohla mi vysadnúť. Držala ma. No ja som hneď spadla. Po prvom páde prišiel ďalší a ďalší, no ja som sa nevzdávala. Raz som si povedala, že teraz to dakažem. Vysadla som sama, mamka ma potom chvilku držala, ale mne sa nechcelo ísť slimačim krokom, tak som jej povedla, že pôjdem do predu. Ona na to, že v žiadnim prípade a začala za mnou utekať. Netrvalo to dlho a ju to prestalo baviť. Bola som z toho smutná. Prosila som ju.

Ona na to povedala, že dnes už nie. Až zajtra. Ja som sa s tým nechcela zmierit a tak som šla za starkými. Oni mi povedali, že sú už na také veci starí a icj kosti by to nezvládli. Ostala mi posledná možnosť, ísť za ockom. On mi povedal, že si prišiel oddýchnuť a nie za mnou behať po dedine. Nezostávalo mi teda nič iné len zmieriť sa s tým, že dnes si na bicykel už nevysadnem.
Nasledujuci deň, hneď ráno som utekala za mamkou. Ona mi slubila, že pôjdeme poobede ked pomôže babke uvariť obed. Keď sme sa najedli, či mamka chcela alebo nechcela, musela ísť so mnou.

Mamka mi vybrala bicykel z garáže a konečne sme sa šli bicyklovať. Tento raz som už nasadla sama, ale mamka ma ešte trošku držala. Z ničoho nič ma pustila,a ja som ani nevedela kedy. Zrazu sa za mnou objavil obrovský autobus, ktorý ma veľmi vystrašil. Rýchlo sa ku mne približoval. Bol čo raz bližšie a bližšie. Cesta sa mi začala zdať strašne úzka a myslela som, že sa tam obaja nezmestíme. Už bol pri mne. Ja som nevedela čo mám robiť. Spanikárila som a nejako som spadla do "jarku". Mal asi 3 metre a bola v ňom samá žihľava. Keď ku mne pribehla mamka, bolo už neskoro. Všetko ma štípalo. Po celom tele som mala zo žihľavy pľuzgiere. A k tomu som si ešte zlomila aj nohu.

Rodičia so mnou šli do nemocnice. Tam mi dali na nohu veľkú a ťažkú sadru. Päť dlhých týždňov som sa na bicykel nemohla ani pozrieť. Potom, ako mi dali sadru dole som sa opäť odhodlala vysadnúť na bicykel. Odvtedy okolo mňa prešlo už veľa autobusov, no našťastie sa mi už nič nestalo.