Bolo prekrásne zimné ráno. Po prebudení som sa konečne prinútila vstať z postele a prešla som k oknu. Odhrnula som tmavý záves. Vonku vyzeralo všetko tak, ako v hociktoré iné ráno, no predsa sa mi to dnešné zdalo oveľa krajšie. Zišla som dolu. Mama už piekla bábovku, ktorú mávame ako nedeľný zákusok už odkedy sa pamätám. Hneď ako ma zbadala, položila utierku, ktorou si pridŕžala dvierka rúry, keď zisťovala stav trochu prihorenej bábovky.

Vraví: "Dobré ránko,zlatko". Popri tom, ako som nakúkala do hrncov s nedeľným obedom, som zisťovala kde je otec s bratom. Vedela som, že odišli skoro ráno, lebo som počula pred domom štartovať auto. Mama mi so zhonom, utierkou v ruke a v dyme zo zhorenej bábovky oznámila, že odišli ešte pred svitaním. Kým som sa ešte dosť rozospatá snažila premýšľať prečo odišli tak skoro, mama už miešala cesto na novú bábovku. A v tom mi to došlo. Veď dnes je ten deň. Dnes má prísť bratranec po ročnom pobyte v Uruguaji. Lietadlo pristávalo o siedmej a na obed už mali byť tu.

Braňa som odmalička zbožňovala. Je o tri roky starší odo mňa, ale rozumela som si s ním akoby bol mojím druhým ja. Dá sa povedať, že je to človek, s ktorým som prežila svoje detstvo. Už ako malí sme si stavali bunkre a vždy do nich nazvláčali všetko čo sme našli. Párkrát sme vyparatili niečo, za čo by sme si zaslúžili poriadny výprask. On nás však vždy vedel zo všetkého dostať jeho dokonale premyslenými výhovorkami a tak sme po väčšine prešli bez výprasku.
A dnes príde. Konečne niekto, s kým si rozumiem. Hneď s iným postojom k novému dňu utekám do izby natiahnúť si džínsy a nejaké pohodlné tričko.
V tom však zazvoní telefón. V ruchu, ktorý ide z kuchyne, počujem iba: "Prosím? Čože? Ste si istý? Ďakujem vám." A mama skladá slúchadlo. Z izby na ňu hľadím ako si bezducho sadá na pohovku. Napoly v pyžame na ňu upieram zrak a so strachom v hlase sa pýtam: "Čo sa stalo?" Mama si bola vedomá toho, ako na bratrancovi lipnem. Preto mi celá roztrasená povedala, aby som sa prezliekla a zišla do kuchyne. Rýchlo som sa doobliekala a zišla dolu k nej.

Takúto som ju ešte nevidela. Je už takmer obed a bábovka sa ešte nepečie. Ukázala na pohovku a zavolala ma k sebe, aby som si sadla. Ja, v neustálom napätí, som tušila niečo zlé. A mama začala: "Volali z letiska. Otec sa pýtal na let 569. Lietadlo však nepristálo. Krátko po tom ako vzlietlo sa niečo stalo a ..." Ďalej nedokončila. A ani nemusela. Vedela som, že 569 je jeho let. Pamätala som si to,lebo 56 je jeho obľúbené číslo a deviateho som sa narodila. Oči mi zaliali slzy a napadala ma len jedna otázka: "Prečo? Prečo práve to lietadlo?"

Týmto sa naša krásna nedeľa skončila. Obidve sme nemo v slzách sedeli na pohovke. O chvíľu na to sa vrátil otec s bratom. Oni tiež neboli o nič výrečnejší než my. Naobedovali sme sa. Tentoraz bez bábovky. Tá zostala rozrobená na linke. Po obede sme sa každý zatvorili v izbe. Neviem, čo robili ostatní, no ja som myslela na to, prečo práve on. Taký úžasný človek. Nikdy som necítila takú neuveriteľnú, neuveriteľnú...ani neviem ako to povedať. Tak hrozne som chcela nájsť odpoveď na všetky tie otázky. Ale bezvýsledne. Nakoniec som v slzách a celá utrápená žiaľom i svojou bezmocnosťou zaspala.
Zobudila som sa na to, ako sa nemôžem nadýchnuť. Otvorím oči, a za nos ma drží človek, ktorého som vtedy túžila tak veľmi vidieť. Braňo. Oči som vypleštila a následne na to sa mi zaliali slzami. Tento raz však tými dobrými.

Braňo mi po tom, ako som ho prestala od radosti, že je tu, dusiť, objasnil celú situáciu. Lietadlo,ktoré spadlo nebolo jeho. On síce tiež letel lietadlom o jednej nie však nášho, ale ich času. Vtedy som bola neuveriteľne šťastná, že existujú časové pásma a že Zem sa točí.