Pí-pí. ,Tento zvuk z duše nenávidím,´ pomyslela som si, keď som vypla budík a otočila sa smerom k stene. Ranné vstávanie je príšerné. Všade je tma. Chlad v izbe ma núti zostať ešte chvíľku. Viečka mi opäť oťaželi. Dlho to však nevydržalo.

„Vstávaj!“ prenikavý hlas mojej mamy sa rozlieha po celej izbe. Ignorujem to. Opäť počujem volanie. Keďže viem, že sa toho len tak nezbavím, odhodlám sa a vstanem z postele. Už som ako tak prichystaná a tak hodím na seba svoj náklad menom školská taška a vyrážam. Zľadovatelú cestu som zvládla úspešne, bez ujmy na zdraví.

Ani som sa nenazdala a prešiel ďalší z mojich stereotypných dní. Jediné, čo ho vlastne z neho vytrhlo, bolo rozdávanie polročných vysvedčení. Zazvonilo. Triedna vošla do triedy a sadla si. Jej vždy stručný príhovor nás ako potešil. Každý dostal to, čo si zaslúžil. Vložili sme si už spomínané vysvedčenie do tašiek a čakali sme. Čas sa vliekol. „Konečne zvoní!“ vnútorný hlas asi každého z nás, keď sa rútime von z triedy.
Po chvíli tlačenice v šatni vychádzam von. Moje kroky sprevádzajú aj moje myšlienky. Zase som to tento rok odflákla. Sužuje ma neistota z toho, čo bude doma nasledovať. Je to strach? Nie to nie je ono. Na to som už priveľká. Sú to... Áno, sú to výčitky. Tie výčitky, ktoré sú každému z nás nepríjemné, najmä ak sú pravdivé.
Predtým než vôjdem dnu sa ešte nadýchnem a v duchu si pripravím prípadnú, i keď už zbytočnú obhajobu. Zalieva ma horko. S ťažkým srdcom otváram dvere. Vytiahnem svoju akoby čiernu listinu a nebadane ju položím na stôl. Kým sa stihnem vrátiť z kuchyne, mama ho už drží v rukách. Z jej kyslého pohľadu asi nevyčítam nič pozitívne.

Nenápadne sa teda presuniem do svojej izby. Čakám. Seknudy plynú ako hodiny. Nemýlila som sa. Moja intuícia ma opäť nesklamala. Vychŕlila sa na mňa spŕška výčitiek. V týchto chvíľach začínam ľutovať premárnené chvíle za počítačom a televíziou. Snažím sa teda o neakú komunikáciu. Žiadna odozva na moju obranu. Čo teraz? Svoje zúfalstvo ukončím vytiahnutím MP3 prehrávača zo zásuvky. Stačí chvíľa a všetky tie negatívne postoje sa vzďaľujú vo víre mojej obľúbenej hudby. Nevšimla si to. Pokojne teda naďalej prikyvujem.

Po príchode octa z práce sa všetko trochu zmiernilo. Dostala som zopár dobrých rád do života a prípadné zaracha. Tvárim sa, že to vôbec nevadí. Prichádza koniec dňa a ja sa pokojne, obohatená a zopár nových výčitiek ukladám do postle.

Viem, že mnohým by sa moje dnešné reakcie nepáčili, ale aj tak si myslím, že to závisí od každého z nás. Všetci musíme dospieť do štádia kedy si uvedomíme, že to nerobíme ani pre profesorov, či rodičov. Prosto iba pre seba. Aj ja vyčkávam na tento čas. Preto ako každý, tak aj tento rok si stereotypne dávam záväzok, že sa začnem snažiť zo všetkých síl.