Stál tam, akoby skamenel. Nepohli ním ani blesky, ktoré sa z ničoho nič objavili na oblohe. Ťažké kvapky mu začali padať na plecia. No on len stál a uprene pozeral pred seba... myseľ mu stále blúdila niekam do minulosti....akoby chcel vrátiť čas...

„ Jim, kde si? Poďme, ponáhľaj sa, taxi už čaká !“ zakričala Natalie Woodová na svojho syna. Stála už nedočkavo vo dverách s kuframi pri nohách a rozmýšľala, čo zas ten Jim tak dlho robí. Určite na poslednú chvíľu zháňa baterky do discmanu. Bez neho nespraví ani krok, nieto preletieť bez hudby ponad celý Atlantik. Naty už dlho plánovala výlet do Paríža, no nikdy nemala dosť peňazí nato, aby svoj detský sen mohla zrealizovať. Jima vychovávala celkom sama. Príliš bezhlavo sa vrhla do manželstva ,ešte keď bola veľmi mladá. Mala necelých devätnásť, keď otehotnela a hoci vtedy svoje nerozvážne konanie tisíckrát oľutovala, teraz by si bez svojho syna život nevedela predstaviť. Jimovho otca milovala z celého srdca, no on sa po roku manželstva rozhodol odísť od svojej rodiny, opustil kvôli lukratívnej práci v Austrálii syna aj ženu. Bolo to jeho rozhodnutie, ale Naty mu to dodnes nebola schopná odpustiť.

Nebolo predsa ľahké vychovávať malé dieťa, popritom študovať medicínu a ešte aj pracovať ako opatrovateľka starých ľudí. Od rodičov síce dostávala sem-tam nejaké peniaze, no nemohla ich predsa zneužívať večne. Po skončení školy ju prijali do dalasskej nemocnice na chirurgické oddelenie. Pre túto prácu bola Naty ako stvorená. Už odmalička vedela, kam budú smerovať jej kroky. Niet sa čo čudovať, touto cestou sa vydala možno aj vďaka svojmu otcovi. Tajne dúfala, že Jim ju bude nasledovať, no ten ani zďaleka nemal takéto predstavy o živote. Lákala ho jedine politika. Neustále sledoval politické dianie vo svete, medzinárodné vzťahy a nevedel sa dočkať, kedy nastúpi na univerzitu, aby svoju vášeň mohol rozvíjať.

Natalie sa po siedmych rokoch pôsobenia v nemocnici dočkala i výrazného postupu. Stala sa primárkou chirurgického oddelenia. Nevyhla sa samozrejme ostrým jazykom jej kolegov, ktorí si medzi sebou pošuškávali svoju verziu jej postupu. Nikto neveril, že nezískala toto miesto vďaka otcovi- vychýrenému lekárovi. Ona a jej blízki však veľmi dobre vedeli, že jedine svojím pričinením a ctižiadostivosťou je tam, kde je. Stálo ju to ale veľmi veľa úsilia a zriekania sa iných radostí, lebo v práci trávila neraz celé dni a noci. Preto sa ani nemohla venovať svojmu synovi tak, ako by mala. Jim bol často sám doma, ale postupom času si zvykol na takýto spôsob života a čím bol starší, tým mu to vyhovovalo viac. Pozýval si domov kamarátov a každý týždeň inú priateľku. Mal nespočetné množstvo dievčat, no žiadnu nepredstavil matke. Čakal na tú pravú. Doteraz to bolo všetko nezáväzné a nechcel to ani meniť. Cítil sa slobodne. A to bolo pre devätnásťročného chalana to najlepšie. Túto teóriu zaznával aj kvôli Natalie. Bola mu zrejme trochu odstrašujúcim príkladom. Vedel, že v dnešnej dobe by nemohol dopadnúť ako ona, preto mal pravdepodobne aj takú averziu voči dievčatám, ktoré s ním chceli mať niečo viac.

„ Tak dočkám sa ešte dnes? Ak hneď neprídeš, budeš doplácať zdržanie taxíka, v poriadku?“ Ťažko povedať, či kvôli tomu zbehol Jim v okamihu dole, ale hlavne ,že už mohli odísť. Natalie sa tešila na tento výlet ako malé dieťa, o Jimovi sa to však povedať nedalo. Nemal rád dovolenky a už vôbec nie dvojtýždňové. Je pravda, že v Európe ešte nebol a v kútiku duše bol trochu zvedavý na život tam, no aj tak to bolo preňho vytrhnutie z určitého zaužívaného rituálu. Neznášal zmeny ,obzvlášť prispôsobovanie sa inej krajine a navyše aj inému jazyku. Zaprisahal sa, že hoci s francúzštinou nie je na tom najhoršie, bude hovoriť po anglicky s každým. Je to predsa medzinárodný jazyk.

Celou cestou na letisko bolo ticho. Jim so slúchadlami na ušiach sa nechcel s matkou o ničom rozprávať. Bude toho dosť v Paríži. Tak Natalie nezostalo nič iné len mlčky pozorovať okolie. Obávala sa, že v lietadle bude táto monotónnosť pokračovať. Našťastie mali miesto vedľa príjemnej mladej ženy, s ktorou sa Naty dala hneď po odlete do reči. Jima to samozrejme nezaujímalo. Celú cestu buď spal ,alebo počúval discman. Matka už vie svojho syna dobre odhadnúť.
Cesta prebiehala hladko, našťastie neboli žiadne komplikácie, takže Natine zlé sny a predtuchy sa nevyplnili. Konečne uvidela to vysnívané mesto, o ktorom vedela snáď všetko a o pár minút už sa lietadlo dotklo zeme nového kontinentu.

Privítalo ich júlové slnečné počasie, dokonca teplejšie ako v Amerike. Jim vymenil dlhé nohavice za krátke, nasadil slnečné okuliare a to bolo znamenie- jeho prvé prispôsobenie sa ... začal sa tešiť , alebo bol minimálne zvedavý, čo ho čaká v novej krajine, akí sú tu ľudia...hoci, určite by si to pred matkou nepriznal. Na letisku bol Jim donútený objednať taxi, keďže jeho francúzština výrazne prevyšovala Natine jazykové schopnosti. Urobil to s veľkou neochotou, lebo do Paríža šiel predsa s presvedčením, že sa neprispôsobí.... ozval sa v ňom však vnútorný hlas, že matke treba pomôcť. Zaprisahal sa, že odteraz už žiadna francúzština.
Taxi ich zaviezlo pred luxusný hotel. Jima v duchu napadlo, že táto dovolenka ich musela stáť pekne draho. Čo by zato bolo vecí... . Mohol si kúpiť radšej najnovší Intel Pentium 4. Preklínal Paríž. Bol tu ešte len 2 hodiny a už chcel ísť domov. Prvotné nadšenie z pekného počasia opadlo. A navyše... žiadne pekné baby. Mal pocit, že to budú zbytočne zabité dva týždne. Náladu mu nezdvihla ani exkluzívne zariadená hotelová izba. Na rozdiel od Natalie si nedokázal vychutnávať blahobyt. K životu potreboval len svoju hudbu, počítač, kamarátov a krátke lásky.

Prvé dni v Európe prebiehali presne podľa Natiných predstáv. Navštívili Louvre, Les Halles, Námestie Concorde, Centre Pompidou, Notre Dame, radnicu, Víťazný oblúk a samozrejme Eiffelovu vežu- jedinú dominantu Paríža, ktorú vidieť odvšadiaľ. Vypína sa vysoko nad ostatnými budovami a z diaľky pôsobí tak štíhlo a príťažlivo. Bezpochyby sa Natalie najviac tešila práve na ňu. Dokonca sa jej chvíľkami zdalo, že Jim je unesený tiež. No večer na hoteli sa opäť správal nepríčetne, nemal hlad, nič ho nezaujímalo. Natalie si myslela, že nie je človek, ktorého by tento monument nefascinoval. Mýlila sa. A o to viac bola sklamaná, že to je jej syn.
Prvých 5 dní dovolenky mali za sebou a na Jimovi bolo vidno, že ráta dni, kedy pôjdu domov. Povedal si, že keď prežil tie únavné prehliadky mesta, už to nemôže byť predsa horšie. Navyše, pani Woodová sa po dlhom uvažovaní rozhodla, že nebude syna ďalej trápiť. Nemá zmysel vodiť ho po meste a sledovať jeho otrávený výraz tváre, kým ona si chce plne vychutnať Paríž.

„ Jim, uvedomila som si, že si unavený z tohto výletu. Ak chceš, dám ti nejaké eurá a choď sa zabaviť sám, kam uvážiš za vhodné. Pre mňa – za mňa, buď vonku aj celý deň,“ trochu sa odmlčala a po chvíľke dodala, „ Bola by som však rada, keby večere a raňajky trávime spoločne v hoteli.“ Jim nič nepovedal, len nemo pozeral na matku. Na tvári sa mu zjavil nenápadný letmý úsmev, ktorý hovoril za všetko: „ Ďakujem.“ Na viac sa nezmohol. Natalie mu podala peniaze. Nezaujímalo ho, koľko ten balík obnáša, no vedel, že od tohto okamihu sa prázdniny v Paríži otočili o 180° . Nečakal už ani minútu. Obliekol sa, pozdravil matku a odišiel.
Ich hotel ležal takmer v centre, takže nebol problém rýchlo sa dostať do tých najvychytanejších barov a kaviarní. Mal na mysli len jedno. Zoznámiť sa s novými ľuďmi a nájsť pekné Parížanky.

Vošiel do jedného neveľkého podniku, ktorý vyzeral celkom na úrovni, no vnútri si to veľmi rýchlo rozmyslel. Veková kategória jeho matky. To by mu tak ešte chýbalo. Prechádzal sa ďalej, sem- tam sa otočil za peknou sukňou, no zdalo sa mu, že mladé Francúzsky na hip- hoperov z Ameriky neletia. Po chvíli našiel ďalší pub. Usadil sa pri stole blízko baru a čakal, kým ho príde čašník obslúžiť. Po 7 minútach čakania ho to prestalo baviť, postavil sa a jasne im dal najavo, že s takýmto prístupom im zarobiť nedá. Očividne to bolo barmanom jedno. Keďže začal pociťovať hlad, nezostávalo mu nič iné, než navštíviť najbližší osvedčený a hlavne pravý americký McDonald. Usadil sa v pohodlných kreslách, pochutnával si na hamburgeri a popíjal Colu. „ Čo môže byť krajšie?“ , pomyslel si, keď zacítil vôňu domova. Zatiaľ čo sa venoval svojmu obedu, prisadli si k vedľajšiemu stolu dve dievčatá. Ich smiech donútil Jima pozrieť sa na ne a obzvlášť jeho pozornosť zaujala hnedooká tmavovláska. Nemohol sa viac sústrediť na hamburger, keď kúsok od neho sedela snáď tá najkrajšia Francúzska, akú tu zatiaľ videl. Nikdy nemal problém osloviť cudzie dievča, no teraz si pripadal pri nej taký malý a jeho sebavedomie sa tiež akosi scvrkávalo.

V hlave mu blúdili myšlienky, čo urobiť, aby upútal jej pozornosť. Nechcel sa strápniť, nechcel vyzerať ako hlúpy Američan. Rozhodol sa, že zo seba spraví Francúza. Veď vie po francúzsky skutočne výborne. Kým však rozmýšľal, ako tmavovlásku osloví, tá sa postavila a odišla. Jej kroky smerovali na toaletu a Jima nenapadlo nič lepšie, než ísť za ňou. Bol tak zaslepený, že vošiel takmer na dámske. Z toalety vyšiel zrejme skôr ako ona, lebo ju nevidel na svojom mieste. Mal pocit, že ho všetci sledujú a vidia, ako sa zhadzuje kvôli dievčaťu, no nevedel, čo iné má robiť, aby sa s ňou zoznámil. Keď dlho nevychádzala vzdal to a sadol si späť do kresla. Dojedol a hoci už nebol hladný, kúpil si ešte jeden ako zámienku. Brunetka sa vrátila, v tom sa jej kamarátka postavila a odišli preč. Jim neváhal ani minútu a vyšiel za nimi aj s nedojedeným hamburgerom v ruke. Išiel za dievčatami až po námestie Concorde, kde sa mladé Parížanky usadili na terase jednej kaviarne. Jim stál na rohu budovy nevediac, čo teraz urobí. Skutočne mal čistú myseľ a bolo to zrejme aj tým, že nebol doma.

Nebol vo svojej koži, nemal vedľa seba kamošov, ktorí by mu určite poradili v takejto doslova bezvýchodiskovej situácii. „ No jasné, kamaráti....Steve.....že ma to hneď nenapadlo,“ povedal úplne nahlas, až sa naňho okoloidúci pár začudovane pozrel. Vedel, že ten telefonát ho bude stáť majland, no kvôli tej kočke urobí všetko. Vytočil číslo Steveho a po chvíľke zvonenia to konečne jeho spolužiak zdvihol.

„ Jim?“ ozvalo sa na druhej strane Atlantiku. „ Kámo, si normálny? Vieš, čo ťa to bude stáť?“ Jim ignoroval jeho zbytočné otázky a spustil monológ: „ Počuj, Steve, mám problém, musíš mi pomôcť. Stojím tu na rohu dákej kaviarne a stretol som sa v McDonalde s takou úžasne peknou babou. No a ona tu teraz sedí v tej kaviarni s takou kamarátkou, ale to je nepodstatné. Hlavné je ,že som ju ešte neoslovil, neviem ako. Chápeš? Toto sa mi nikdy nestalo, ja viem a proste...bože musíš mi poradiť, ako sa jej mám prihovoriť? Čo jej mám povedať? A teraz rýchlo hovor, prosím ťa, nech nás to nepreruší.“ Steve sa musel najprv spamätať z toho, ako rýchlo to naňho Jim vychŕlil a potom hľadal v hlave správne slová, ako kamarátovi pomôcť. „ No, v prvom rade sa upokoj a poviem ti teda, čo by som robil ja na tvojom mieste. Choď do tej kaviarne, sadni si kúsok od nich a sprav sa hlúpym, že si v Paríži prvýkrát a chcel by si vedieť ako sa dostaneš ja neviem, trebárs na Eiffel...“ Spojenie sa prerušilo a v telefóne sa ozval operátor. „ Váš kredit už nie je dostatočný na uskutočnenie hovoru.“

„ Sakra, do kelu, celý kredit v prdeli.“ Nepekne zahrešil, ale potom si uvedomil, že mu vlastne to hlavné stihol povedať a už mu nezostávalo nič iné len konať. Ešteže bol natoľko pri zmysloch, že si stačil všimnúť, že Eiffelovku je vidieť takmer odvšadiaľ, aj odtiaľto. Svoj pôvodný zámer urobiť zo seba Francúza by mu však pri tomto zrejme nevyšiel, tak nevadí. Bude Američan výborne hovoriaci po francúzsky.

Usadil sa na stoličke vedľa dievčat a objednal si kávu. Nenápadne počúval ich rozhovor a potom konečne nabral odvahu osloviť ich čistou francúzštinou. „ Slečny, prosím vás, mohli by ste mi pomôcť?“ Prvý krok má úspešne za sebou. Dievčatá zbystrili pozornosť a tmavovláska sa s úsmevom spýtala, s čím. „ Viete, som v Paríži prvýkrát a neviem, ako sa dostať do Louvre. Mohli by ste mi pomôcť?“ „ Samozrejme,“ odvetila prívetivo tmavovláska. To Jimovi prihralo do kariet. Teraz už len rozviesť rozhovor. Predstavili sa navzájom a Jim si k nim prisadol. Mal pocit, že je Sarah sympatický. Tú druhú, Nicole, si nevšímal, čo ona zrejme spozorovala, preto sa ani do rozhovoru s ním moc nepúšťala. Jim začal mať z toho všetkého výborný pocit. Sarah vyzvedala, s kým prišiel na prázdniny, odkiaľ je, či sa už v Paríži stihol dobre zabaviť a veľmi nenápadne mu oznámila, že ony dve tu majú obľúbený bar neďaleko námestia Concorde a že keď sa bude po večeroch nudiť, nech sa staví tam, že bude mať o zábavu určite postarané. Potom sa vrátili k pôvodnému zámeru ich rozhovoru a Sarah mu vysvetlila cestu k Louvre.

Jim chcel na ňu zapôsobiť, tak zaplatil aj ich účet a potom sa pobrali každý svojou cestou. Tváril sa, že mieri do Louvre, no za najbližším rohom smerovali jeho kroky do značkového obchodu. Rozhodol sa, že na Sarah večer musí zapôsobiť a mal pocit, že svojimi širokými nohavicami s rozkrokom až pri kolenách to nebude najlepšie. Zmení aspoň do konca pobytu svoj štýl. Nakúpil elegantné ležérne oblečenie a predavačka zhodnotila, že mu svedčí viac ako to jeho. Až v obchode si uvedomil, koľko peňazí má so sebou a napadlo ho, že sa aspoň nejakým spôsobom odvďačí svojej matke. Kúpil jej kyticu ruží, zavolal taxi a nechal sa zaviesť do hotela na večeru, ako si Natalie želala.

„ Jim? Čo sa stalo?“ udivene pozerala matka na svojho syna, ako jej dáva kvety. Ešte väčším prekvapením pre ňu však bolo jeho nové oblečenie a svojho Jima poznala natoľko dobre, že vedela, čo je za touto zmenou. A hoci Jim popieral, že sa zoznámil s nejakým dievčaťom, Natalie mu nenaletela. Bolo to cítiť aj pri večeri. Jimovi chutilo, stále sa usmieval a po 6 dňoch mal konečne lepšiu náladu. Natalie vedela, že to je len dočasne. V lietadle bude zas otrávený. Ale hlavne že bude aspoň v dobrom spomínať na Paríž, teda ak mu to s tou jeho tajnou láskou vyjde. Jim zjedol večeru rýchlosťou blesku a už sa aj rozlúčil s mamou, že sa ide osprchovať a pôjde niekde do mesta. Natalie nemala žiadne námietky, chcela, aby sa Jim zabavil a rozhodla sa stráviť dnešný večer leňošením pri telke, s pohárom vína a popkornom. Zatiaľ čo si vyberala kazety, ktoré si chcela večer pozrieť, Jim strávil v sprche celú večnosť. Keď vyšiel po hodine a pol z kúpeľne, Natalie neverila vlastným očiam... To je jej syn? To nemôže byť pravda. Ako z časopisu vystrihnutý mladý muž.

Vlasy očesané tak, ako si to vždy na svojom synovi predstavovala, no on s jej názorom nikdy nesúhlasil. Elegantné džínsy, moderná košeľa a k tomu kožené mokasíny. Voňal vôňou Sergio Tacchini, ktorú mu dala ešte niekedy na Vianoce a nikdy ju nepoužíval. Bol z neho iný človek. Natalie bola po dlhom čase na svojho syna skutočne pyšná. Aj Jim bol so svojim výzorom mimoriadne spokojný. Povedal si, že by možno nebolo zlé zostať pri tomto štýle aj v Amerike, hoci vedel, že kamošom by sa to nepáčilo. O tom ale nechcel teraz uvažovať. To bude riešiť až doma. Teraz bolo jeho jediným cieľom stráviť večer v spoločnosti Sarah, lepšie ju spoznať a hlavne na ňu zapôsobiť. Z recepcie si objednal taxi, keďže z mobilu už sa volať nedalo, a nechal sa zaviesť na námestie Concorde. Tam si uvedomil, že zabudol názov toho podniku, tak sa vydal hľadať ho po ulici, ktorú mu ukázala Sarah.

Budovu odhadol správne, vošiel dnu a vtedy si spomenul na slová Sarah. „ Páni, tu to skutočne žije,“ pomyslel si a očami už blúdil po bare, či neuvidí svoju lásku. Objednal si a usadil sa pri jedinom voľnom stole. Až po polhodine únavného čakania, keď už to chcel Jim vzdať, sa otvorili dvere podniku a vošla dnu Sarah, Nicol a s nimi dvaja muži. Jima sa zmocnila úzkosť.
„ Preboha, čo ak je to jej frajer?“ Zrazu ho prešla všetka chuť zabávať sa a postavil sa, že odchádza. Hlavou mu vírili zlostné myšlienky a ako tajfún vyletel z baru. Sarah si ho všimla, hoci ho najprv nemohla spoznať a rozbehla sa za ním.

„ Jim! Kam ideš? Počkaj!“ zakričala naňho. Jim sa zastavil. Nechcel zo seba urobiť hlupáka alebo zbabelca, tak zaklamal, že sa ide len prevetrať, lebo mu vadia zafajčené priestory. Sarah sa nadšene ponúkla. Že mu bude robiť spoločnosť.
„ Chcela som ti predstaviť môjho brata Jeremyho a Nicolinho priateľa.“ Vtedy si Jim v duchu povedal, aký je len hlupák, veď je to len jej brat. Nedal to na sebe poznať, ale spadol mu kameň zo srdca. Sarah ho v prvom rade pochválila, že dobre vyzerá, čomu sa Jim veľmi potešil. Veď si s tým dal aj značnú námahu. Sarah vyzerala tiež úžasne. Mala také vzdušné šaty, že za normálnych okolností by Jima napadlo len jediné. Kedy jej ich zdvihne. Ale teraz to bolo iné. Myslel nato, ako je mu s ňou dobre a ako sa má správať, aby nič nepokazil.

Stále sa rozprávali a z tohto rozhovoru Jim zistil, aká je inteligentná a aké má správne názory na svet. Páčila sa mu stále viac. Až tak, že túžil pobozkať ju. Zrazu sa Sarah zastavila. „Sadnime si nachvíľku,“ povedala. Vtedy Jim využil tichú chvíľku a vášnivo ju pobozkal. Nebránila sa. Veď ani nemala dôvod. Jim sa vedel prvotriedne bozkávať a jeho krásna vôňa jej opantala zmysly. Poddala sa jeho bozkom. Jimovi sa to tak veľmi páčilo, ako s nikým doposiaľ. Zrazu sa Sarah odtiahla a povedala: „Páčiš sa mi.“ Jim sa začudoval. Niežeby bolo zvláštne to, čo povedala, ale to, ako to povedala. Prehovorila naňho po anglicky. Videla nemý výraz jeho tváre, tak rozprávala ďalej. „ Som tu len na prázdninách u Nicole. Je to moja sesternica.“ Jim si začal dávať do súvisu jej americké meno, navyše meno jej brata a v neposlednom rade ho napadlo, že v jej francúzštine bol nádych angličtiny.