Človek si v živote užije veľa zábavných situácií. No nie vždy je to tak. Raz začas sa udeje situácia, ktorú jednoducho nečakáte. A niečo také stretlo aj mňa.
Stalo sa to v Prahe. Cez letné prázdniny. Bol som tam brigádovať zo spolužiakom Jurom. Bývali sme na internáte a pracovali sme ako pomocníci v sklade na drogériu. Odpracovaný mesiac ušiel ako voda. Posledné dva dni pred odchodom domov som mal voľno. Vybral som sa teda okúsiť nočnú Prahu. Zavítal som do Karlových Lázní, kde sa konajú najväčšie diskotéky v strednej Európe. Stretol som na nej aj kamarátky z Nitry. Prekvapilo a potešilo ma to navzájom. Bolo tam fakt super. Nepamätám, kedy som si naposledy tak dobre zatrsal.

Nadránom som ich bol odprevadiť do hotela, ako pravý gentleman. Z hotela som sa ponáhľal na metro. No zistil som, že metro premáva až od piatej hodiny ráno. Sadol som si teda na lavičku pred vchodom do metra.
V tom sa to celé začalo. Prišiel ku mne cigán a spýtal sa koľko je hodín. A ja vždy ochotný pomôcť, som hneď vytiahol môj nový telefón, ktorý som si kúpil za zarobené peniaze a povedal som mu presný čas. Na niekoho zakričal a ostal stáť pri mne. V tom dobehla cigánka, asi kamarátka a sadla si hneď vedľa. Po chvíli sa na mňa začala tlačiť a tiež aj obchytkávať. Zarazilo ma to. Povedal som nech prestane a odstrčil som ju ale ona nič. Neprestávala. Nechápal som o čo jej ide. Tlačila sa na mňa stále viac a viac až mi to nedalo a vynadal som jej. Dosť tvrdo ale asi účinne. Pretože prestala. Po chvíli odišla aj s cigánom. Chvíľu som ich sledoval ako prechádzajú cez cestu a mieria k priľahlému parku. Siahnem do vrecka na nohaviciach, že sa pozriem koľko je hodín. No nepozrel som sa, pretože žiadny telefón vo vrecku nebol. V tom ma napadlo: „Určite ho vzala tá cigánka. Takto lacno sa nechať obrať, ja hlupák.“ Hneď som sa za nimi rozbehol, čo sa mi aj neskôr stalo osudným. Dobehol som ich v parku kde už čakali ďalší dvaja. Dosť to bolelo keď do mňa na zemi kopali. Ale stáva sa no nie? Vtedy mi veru do smiechu nebolo.
Cestou na internát som bol dosť oplašený. Veď kto by nebol? Jurovi som porozprával všetko čo sa mi stalo. On mi na to: „Hovoril som ti, nemáš chodiť večer po Prahe sám je to nebezpečné!“ „Čo sa stalo už sa neodstane“ povedal som. Celý deň som nad tým rozmýšľal. Ako som tomu mohol zabrániť? Napadlo ma nejedno riešenie. Ale ako sa hovorí po boji je každý generál. Večer som sa balil na cestu. Nastavil som si budík a po náročnom dni som zaspal ako bábätko.

Ráno sa stalo, čo sa nemalo stať. Zaspal som. Obliekol som sa tak rýchlo ako ešte nikdy predtým. Zobral som batožinu a utekal na stanicu. Dorazil som na stanicu, ale autobus tam už nebol. Na informáciách mi povedali, že by mala ísť nejaká súkromná linka za hodinu. Tak som teda počkal a aj som sa dočkal. Prišiel luxusný autobus značky mercedes. Cesta v ňom bola veľmi príjemná. Po dvoch hodinách sme si dali prestávku na odpočívadle s rýchlim občerstvením. Bolo poludnie a Oskar svietil ako o dušu. Sedel som na priľahlej lavičke, podriemkával a jedným očkom som sledoval autobus. Len tak, pre istotu. A zrazu to na mňa prišlo. Utekal som na záchod aby som to stihol. Vyjdem z WC s úsmevom a neverím vlastným očiam. Autobus nikde. Stál som tam ako obarený. Bez autobusu, bez batožiny a bez úsmevu. Pomyslel som si prečo práve ja? Prečo je život ku mne taký nespravodlivý? Po chvíli mi to prišlo všetko strašne smiešne. Neviem prečo. Možno toho bolo na mňa už moc. Vážne neviem. Dlhý čas som rozmýšľal čo ďalej. Napadla ma len jediná vec.

Doma v Cabaji – Čápore ma už všetci túžobne očakávali. Hral sa práve futbalový zápas a vtedy som prišiel ja. Celá dedina si myslela, že som sa stratil. Môj sused Maroš, ktorý práve komentoval zápas ma uvidel a vyhlásil do mikrofónu „Milan syn sa ti vrátil“. V tom ma všetci vítali a objímali. Nie nadarmo sa hovorí. Všade dobre, doma najlepšie.

Túto udalosť som fakt zažil na vlastnej koži. Nie je čo závidieť. To mi môžete veriť!