V jednu krásnu jesennú septembrovú noc ma do nemocnice v Nitre priniesol bocian. Nerád sa tým chválim, ale pár krát som mu spadol. Veď 3,10 kg je nejaká váha no nie. V nemocnici ma už všetci túžobne očakávali. Privítali ma so všetkou parádou. Šampanské, kaviár a samozrejme aplauz. Meno som dostal pravé slovenské. Branislav. Bol som veľmi dobré bábätko a rýchlo som sa učil. Ako 7 mesačný som už nevedel obsedieť a tak som začal loziť kade tade. Prvé slovíčka ako mama, baba, oco som rozprával už ako 8 mesačný. A zlatý klinec programu nastal po roku, keď som sa postavil na vlastné a začal som chodiť. Bol som strašne šikovný.
Dni plynuli ako voda. Ani som sa nenazdal a bol tu prvý deň v škôlke. Veľmi som sa tešil, pretože doma bola nuda strašná nuda. V škôlke som mal veľa kamarátov a kamarátok. Rád som sa hrával a jašil vonku na preliezačkách. To bolo moje. Mali sme veľmi chápavé pani učiteľky. Vždy nás vedeli utešiť, usmerniť, boli ako naše druhé mamičky. Rád si zaspomínam na čas, keď sme mali ísť spinkať a nám sa samozrejme nechcelo. Skákali sme z jednej postele na druhú a robili neplechu. Na to sa nedá zabudnúť, to Vám ostane v pamäti.

Všetko dobré raz v živote skončí, hovorí sa a tak sa aj stalo. Začala sa nová etapa v mojom doterajšom živote. Povinná školská dochádzka. V prvej triede som mal samé včeličky a to bolo moje najlepšie a zároveň aj posledné čisté vysvedčenie. Pokračoval som dvojkou zo slovenského jazyka a v piatom ročníku sa pridala aj trojka z matematiky. A tak som to potiahol až do deviateho ročníka. No čo už, stáva sa. Ja som vždy viac vynikal v športoch. Futbal mi strašne išiel, bol som v ňom fakt dobrý. O behu skoku do diaľky a volejbale ani nehovorím. Všetky baby z triedy sa na mňa lepili ako smola na päty. Takže to malo svoje pre aj proti. Nesťažoval som si. Veď prečo aj?

Úsmev na tvári mi zamrzol až v šestnástich, keď som sa mal rozhodovať, kde pôjdem ďalej. Ale stavbarina bola pre mňa jasná voľba a neľutujem to dodnes. Vybral som si odbor TIS - technické a informačné služby v stavebníctve. Prečo? Pretože, V TIS-ke je vždy viac dievčat. Vyšlo to nad moje očakávania. V prvom ročníku som sa neukázal v tom najlepšom svetle. A tak sa to so mnou ťahalo až do štvrtého ročníka. Bol som priemerný študent, ktorému išiel šport lepšie ako učenie. Na strednej škole som spoznal veľa skvelých ľudí. Každého čo poznám má niečo do seba. Budú mi strašne chýbať. Každý jeden, nech je aký je. Na štyri roky, ktoré som prežil na Strednej priemyselnej škole Stavebnej nikdy nezabudnem. Bolo to moje najkrajšie obdobie v živote a len tak ľahko na to nezabudnem.
Dnes už pomaly končím štvrtý ročník a pripravujem sa na maturity. Mojim, v tejto chvíli jediným cieľom, je úspešne ukončiť ročník a v pohode zmaturovať. Nepozerám sa moc do budúcna, pretože človek ani netuší čo sa zajtra môže stať. Hlavne že som zdravý, no nie?