Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Beletrizovaný životopis

BELETRIZOVANÝ ŽIVOTOPIS

V oválnej miestnosti som sa cítila výborne. No niekedy som sa tam nudila. Mojou obľúbenou činnosťou bol futbal. Snívala som o futbalovej kariére. Vždy, keď som dala dlho očakávaný gól, mamka žalostne zaplakala. Túžila som sa jej pozrieť do očí a opýtať sa jej, prečo drží palce súperom a nie mne. Asi to tušila.

29. januára 19XY sa vo vranovskej pôrodnici zapísal do futbalových dejín. V ten deň som dala toľko gólov, že to sieť brány nevydržala a pretrhla sa. Ocitla som sa tu, v novom svete. Bolo to pred devätnástimi rokmi, niečo po pol tretej popoludní, keď som prvý krát uzrela svetlo sveta. Asi o pol hodinu neskôr ma priniesli do náručia mojej matky. Ja sa na to veľmi nepamätám, ale povedali mi, že som bola veľmi drobná a jemná, taká bezbranná.

Keď ma mamka vo svojom náručí konečne po mesiaci priniesla domov, keďže nejaký zákerný bacil mi chcel znepríjemniť život už od začiatku, hneď som rodičom ukázala svoju silu. Boli to týždne piskotu, plaču, ale hlavne vnímania nového okolia. Postupne, ako šiel čas, pribúdali dni, týždne a mesiace. Ani som sa nenazdala, už som sfukovala sviečku na narodeninovej torte. Mimochodom určite mi nechutila, lebo torty nemám rada. Z maminho rozprávania viem, že som sa pomerne rýchlo naučila rozprávať a chodiť. Takže rodičia museli mať pri mne poriadnu kondičku. Ustavične som si niečo štebotala. Bola som tiež zvedavá a všetečná, chcela som všetko objavovať a skúmať. Táto vlastnosť mi zostala dodnes.

Keď sa kniha môjho života otvorila na piatej strane, moje krôčiky ma priviedli až do materskej školy. Nastalo prvé odlúčenie od mamy – škôlka. Určite si myslíte, že som ju tak ako väčšina detí nemala rada, ale opak je pravdou. Ja som škôlku úplne zbožňovala a preto som sa s ňou veľmi ťažko lúčila.

Prišli i prvé pády z bicykla, na lyžiach aj korčuliach. Ale hovorí sa, že keď sa človek niečo chce naučiť, musí trénovať. Ja predsa nie som výnimka. Skúšala som to znova a znova, až som sa to konečne naučila. Teraz, keď tieto športy ovládam, patria medzi moje obľúbené.

Na šiestej strane mojej knihy bola pod vianočným stromčekom školská taška. Neklamný dôkaz toho, že sa blíži čas povinnej školskej dochádzky. Keby som vedela, že ma čaká len učenie a učenie, netešila by som sa tak. Nikdy predtým som nebola taká šťastná. Ako hrdá prváčka som vyložila na chrbát školskú tašku a kráčala oproti bráne školy. Cítila som sa taká veľká, dospelá. Prvé roky som sa nesťažovala, učenie mi šlo, dostávala som samé jednotky. Na toto obdobie zo ZŠ-Lesníckej v Prešove rada spomínam. Ťažko sa mi odtiaľ odchádzalo. Kam? Kôli športovým povinnostiam som prestúpila na ZŠ-Šmeralovú do triedy so zameraním na volejbal a atletiku. Tam som drala lavice ďalších päť rokov, ktoré taktiež ostanú v mojej pamäti.

Naše cesty sa rozišli v deviatom ročníku, vietor moje kroky nasmeroval do brám Evanjelického kolegiálenho gymnázia. Aj keď to nebolo práve to moje vysnívané gymnázium, bola som veľmi šťastná. Človek mieni, Pán Boh mení. Znovu som sa ocitla v novom kolektíve, na ktorý som si rýchlo zvykla. Obľúbila som si školu a spolu s ňou aj profesorov s vždy milým úsmevom a slovom. Prežila som tu krásne štyri roky a teraz stojím na prahu pred skúškou dospelosti – maturitou. Verím, že tak, ako som všetky doterajšie skúšky života zvládla, zvládnem aj túto. Potom smelo vykročím do nového sveta. Sveta medicíny na vysokej škole.


Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk