Drahí rodičia, vážený pedagogický zbor, milí moji spolužiaci!

Istý múdry človek raz povedal: „Mladosť je klas, pýta svoj čas“
Áno, o chvíľu sa uzavrie brána s rokmi nášho detstva a kľúč od nej (hmm...). Kto vie kam sa len podeje. Všetko sa tak zrazu neodbytne stratí.
Mami, spomínaš si??? Ty si ma pod srdcom cítila už vtedy, keď iní nemali ani len potuchy o tom, že vôbec existujem! Keď som otvorila oči, uvidela som raj, nado mnou sa skláňajúcich, štvoro očí, tak veľmi naplnených láskou.
Otec: „Ja viem, Vy muži dosť ťažko dávate najavo svoje city. Avšak z Tvojho správania viem, že veľa krát chcel si mi povedať: „Syn môj, dcéra moja – Mám Ta Rád!“ a ja môžem iba tíško dodať: „Aj Ja Teba Ocko!“

Roky plynú a je tu stredná škola. Mami, oci, vy ste tu dnes s nami a určite ste hrdí na to, že vaše dieťa tu stojí pred vami rozhodnuté kráčať ďalej samo, aj keď pre vás asi vždy ostane dieťaťom. Stojíme tu, no vieme, že bez vašej starostlivosti, trpezlivosti, cenných rád a nekonečnej rodičovskej lásky, by sme to nedokázali. Bez vás by sme neboli tým, čím dnes sme. Nemali ste to s nami vždy ľahké. Ale nech je vám zadosťučinením, že do sveta ideme so všetkým tým najlepším, čo máme od vás. Budeme sa snažiť žiť tak, aby sme neurobili zlé meno sebe, ale ani vám.

Drahí rodičia, dnes spoznáte kamarátov svojich detí, ľudí, s ktorými sa deň čo deň už štyri roky stretávajú a možno sa vám otvoria dvere k predstavám k nášmu svetu. Svetu, v ktorom nechceme nepriateľstvo, klamstvá, intrigy a závisť. K svetu našej zábavy.
Niekedy, neviem drahí rodičia, či by ste sami zvládli tu námahu, ktorá pribúdala ako sme rástli. A práve s tým Vám pomohli naši profesori. Na nich by som sa chcela obrátiť. Na nich, nie vždy v dobrom spomínaných a mnohokrát z nášho správania úplne zničených. Na nich, ktorí každoročné berú na seba časť výchovy 15 ročných puberťákov.

Veď Vás milí profesori treba naozaj obdivovať! Nie každý predsa dokáže zvládnuť toľké trápenia: Rozprávať stále to isté, často zvládať skúšku absolútneho študentského nezáujmu, s pocitom, že jeho hlasivky sa nedožijú ďalšieho dňa. A najviac s pocitom, že je to úplne zbytočné a neprinesie to žiadne výsledky. Veď čo iné si želá každý učiteľ, ako to, aby sa jeho žiaci v živote uplatnili a jeho práca priniesla ovocie. Zatiaľ čo my študenti riadili sme sa heslom: „Z učenia ešte nikto nikdy neumrel, ale načo riskovať!“

Vážení profesori, doposiaľ ste nás mali možnosť vidieť len za školskými lavicami a možno na nejakých školských akciách. Dnešná noc vám ukáže naše ľudské tváre. Iste uznáte, že je veľký rozdiel medzi nami v triede a nami, akí sme mimo školy. Sme hluční, to iste, ale niekedy sa mi zdá, akoby sme svojím krikom chceli prekričať svet. Sme hluční, ale budeme kričať dovtedy, kým si nevykričíme lepší zajtrajšok. Sme bez obalu, ale spravodliví.
A my, vaše deti i vaši žiaci, si musíme uvedomiť, že tento večer je len náš. Všetci ľudia, ktorých vidíme okolo seba prišli kvôli nám. My vieme svoje, čo sme si prežili, vieme o našich priateľstvách, z ktorých budú možno niektoré na celý život, o našich láskach i intrigách. Či už to, čo sme zažili bolo dobré alebo zlé, patrilo to k nám. Vďaka tomu sme dnes takí, akí sme.

A čo dodať na záver??? Viem, teraz je už neskoro, aby sme to zlo, všetok ten doterajší nezáujem len tak odčinili. Prepáčte, to je jediné snáď čo Vám môžeme povedať, prepáčte za všetko, čo sme napáchali vedome i nevedome. Zároveň za Všetkých ďakujem, za to more skúseností, ktoré ste nám odovzdali, za dobrý príklad, čo ste nám dali a za nové poznatky, ktoré ste nás horko-ťažko, ale predsa naučili.
Neviditeľný súboj nás žiakov s profesorským zborom trval 4 roky a teraz sa chýli ku koncu. Dnes vieme, že nešlo o pravý zápas. Vy pani profesorky a páni profesori ste si iba plnili svoje pedagogické povinnosť. My študenti sme sa prirodzene snažili všetko si zjednodušiť a uľahčiť. Tak to predsa funguje na školách od čias Jána Amosa Komenského.

A tak dnes, v tento slávnostný moment, keď nám v srdciach plápolajú ohníčky nedočkavosti a vzrušenia a v nejednom oku sa objaví slzička dojatia, tu, na tomto mieste, stojíme s tajnou túžbou. Túžbou, stať sa skutočne dospelými. A tak mi neostáva nič iné, ako vám všetkým – našim rodičom a profesorom – vyjadriť našu vďaku za to, že tu dnes môžeme stáť v tak hojnom počte. Pretože to je nielen naša, ale i vaša zásluha.
Ešte raz – ďakujeme.