Svitá. Príroda sa prebúdza zo zimného spánku. Konečne prišla jar a spolu s ňou život plný farieb. Priezračný potôčik neďaleko lesa už so sebou berie kusy roztápajúceho ľadu. Z dolín veje tichý vetrík. Občas trochu spŕchne dážď, ale potom na oblohu vystúpi pestrofarebná podkova. Je ráno. Slniečko rozveselené žiari zlatým plameňom, svojími teplými lúčmi odmyká stromom puky. Staré ošarpané kosti stromov zhodili zimný, biely plášť a obliekli sa do čerstvých zelených šiat zdobených pestrofarebnými kvetmi. Vŕby sú ovešané žltými jahňadami akoby ich slnko posypalo prachom.

V záhrade rozkvitá čerešňa, ako kytica sviežich kvetov. Na lúke sa usmieva zlatým kvetom púpavočka a sedmokráskam už narástli bielučké golieriky. Konvalinky zamyslene hľadia na vtáčiky v ovzduší. Pri lesnej čistinke svieti rozkvitnutý gaštan. Len śkoda, že každý večer zhasne a spolu s ním aj posledné svetlo v jarnom dome.

Nastáva poludnie. Vzduch je naplnený letnou horúčavou, ktorú sem, tam zmierňuje chladnejší vetrík. Ovzdušie je plné detského kriku, ktorý preniká „celý svet“. Kúpaliská pozývajú návštevníkov z blízka i z ďaleka. Človek vníma príťažlivosť a krásu letnej prírody. Hlboké plesá a zelené lúky dotvárajú svieži kolorit krajiny. Veselé slniečko na nás pozerá zo svojeje kolísky z výšky oblohy a s priam detskou radosťou vytvára na zemi temné a bezhmotné útvary. Mraky v tvare anjelov umocňujú panenskosť tohto času. Ovocné stromy už odložili šaty z kvietkov a na konároch sa objavujú maličké farebné plody. Lesné čistinky sa pýšia množstvom čučoriedok a malín.

Zvečerieva sa. Leto je už nenávratne za nami a po dlhých, teplých a slnečných dňoch sa k slovu hlási jeseň. Jeseň je vždy iná, no zároveň v niečom rovnaká. Prvé ranné hmly sú, ako mliečne závoje, predzvesť toho, že sa blíž zima. Les hýri farbami, ako maliarska paleta veľkého umelca. Obdivujem pani Jeseň, ako dokáže vyčarovať niečo také nádherné. Stromy sú odeté do pestrofarebných šiat, vrabce čvirikajú na veselú nôtu a veveričky pobehujú vo farbistých korunách stromov. Zožltnuté lístie príjemne šuchoce pod nohami. Tvorí prekrásne farebné koberce z pod ktorých vykúkajú do hneda sfarebné klobúčiky jesenných hríbov – lesný škriatkovia. Pomedzi stromy začína fúkať vietor a vydáva zvláštne, niekedy až hrôzostrašné zvuky, ktoré spolu so śedou, zatiahnutou oblohou vytvárajú neopakovateľnú atmosféru. Chichotavé slniečko začína zubatieť a pozerá na nás cez vetvičky holých stromov z ktorých vetrík ukradol aj ten posledný lístok.

Človek sa nedokáže ubrániť úsmevu pri pohľade na toto utešené divadielko. Sychravé počasie dáva prírode pocit únavy. Všetko sa pripravuje na zimný spánok.
Prichýdza noc. Zima je taká pôvabná a čistá, je nádherná, tým aká je biela. Pán Mráz na oslavu ľadovej kráľovnej ozdobil každé okno tými najvyberanejšími ornamentmi. Nepočuť spievať ani lietajúcich muzikantov. V tomto ročnom období hrajú stromy, ktoré sa pomaly, ťarbavo a tažkopádne kolembajú vo vánku, ako keby tancovali. Druhé husle hrá žblnkot vody, ktorá sa roztápa z cencúľov. Tie strážia strechy, ako ostnatý drôt.

Rytmus udáva biela prikrývka, ktorá sa zrejme vysypala anjelom, keď sa potácali po blankytnom nebi. Z neba sa na nás znášajú snehové víly, ktoré navliekajú stromy aj kríky do svetrov upletených z tenkých nitiek jemného snehu. Hory sa zahalia do šiat ušitých na mieru a športuchtiví lyžiari im ich o chvíľu roztrhajú alebo zoderú. Pomedzi hrajúce sa chumáčiky bieleho snehu a napoly zamračenú oblohu precitá zubaté slniečko. Remeselník Mráz, ktorý okrem toho, že ukul krásne ľadové meče v podobe cencúľov, znehybnil všetky rieky do priehľadného a studeného zrkadla. Príroda je pokrytá snehovou pokrývkou hebkou, ako páperie. Všetko je biele. Len kde-tu sa objaví zelený smrek, či jedlička, ktorú osvieti strieborný mesiac svojím svitom. Príroda sa uložila na zimný spánok. Naberá nových síl do nového dňa.