Drahí rodičia, vážený pedagogický zbor a milí spolužiaci!

Nastal okamih, ktorý nám bude pripomínať naše mladosť, čas prežitý na tejto škole a zároveň obdobie, ktorým sa prenesieme do mladosti. O mladosti sa hovorí, že je najkrajším okamihom života. A o rokoch strávených na strednej śkole, ako o časoch na ktoré sa nezabúda.
Pri tejto príležitosti sa chcem vrátiť do chvíle, keď som prvýkrát nesmelo prekročila bránu tejto školy. Bola som útle, vystrašené dievčatko. So zvedavosťou som vstupovala do školy. Strach a neistota pominuli, keď sa ku mne prihovorila moja triedna profesorka.

Prišli nové a namáhavejšie predmety s nimi nový profesori a nové profesorki. Úlohy sa zdali ťažšie ale nakoniec sme ich vyriešili s úsmevom. Po prvom polroku sme boli opäť v pohode, pretože páni profesori neboli žiadni strašiaci, ale obyčajný ľudia, ktorí nás chceli veľa naučiť a usmerniť nás tým správnym smerom. Vďaka náročnej práci sme až tu. Lúčime sa s časom presedením v laviciach našej triedy. Hodinu za hodinou sme mali viac a viac vedomostí. Hovorím za všetkých tu prítomných štvrtákov, že vyučovacie hodiny boli nasmerované k tomu, aby sme získali čo najviac vedomostí, ktoré budeme potrebovať v ďalšom živote. Každá vyučovacia hodina študentovi dala to, čo rozšíri jeho obzor a vedomosti. No nie všetci sme boli na hodinách pozorní a usilovní, a tak sa stalo, že isté medzery predsa len niektorí majú.

Vyľakané deti v laviciach sa zmenili na sebavedomých žiakov našej školy. No, nevzdelávali sme sa len v nej, ale aj na výletoch . Aj na nich nám pani učiteľky ukazovali to najcennejšie v našej vlasti. Veľa pekného sme spolu prežili. Dlho predlho sme chodili do školy a stretávali sme sa. Každý sme boli iný, ale cieľ sme mali rovnaký - dostať sa na vysokú školu. Namáhavá práca bola na koniec odmenená úspechom. Ďakujeme rodičom a učiteľom, lebo spoločne nás dokázali naučiť to dôležité pre život. Podporovali nás v našich aktivitách . Tešili sa s nami z víťazstiev. Štyri roky sme boli všetci spolu , preto je ťažké lúčiť sa. O pár hodín sa rozídeme všetkými smermi. Koľký z nás sa ešte stretnú ? Na to nikto neodpovie lebo nevie kam ho osud zaveje. Príde jeseň a mi sa postavíme na ďalší začiatok s novými spolužiakmi a učiteľmi s očakávaním a strachom znova v 1.triede.

Náročný bol najmä štvrty ročník, keď sme sa pripravovali na maturitné skúšky. Bolo to naozaj jedno krásne obdobie. Bolo by ľahké povedať: „Zbohom a ďakujeme za vedomosti“, potom len tak odísť. Jednou z najdôležitejších vecí, čo sme sa naučili, bolo vážiť si priateľstvo, lásku a porozumenie. Počas štyroch rokov si každý z nás našiel cestičku, ktorou prechádzal z ročníka do ročníka. Boli to časy plné radosti, šťastia, ale aj náročnej driny...
Rok po roku odovzdávajú štvrtáci svoje žezlo tretiakom, ktorí ani netušia čo ich čaká a tak žezlo, plní očakávania prijímajú. Teraz budú najstarší, najmúdrejší, vážení a obľúbení, tak je čas, aby sme im konečne prenechali trón – náš čas vypršal!

Aj keď sme len štvrtáci, ktorí zjedli všetku múdrosť sveta, už to máme všetko za sebou a teraz sa patrí poďakovať sa Vám páni profesori, pani profesorky i Vám pán riaditeľ. Ďakujeme za vedomosti, ktoré ste nám odovzdali a za trpezlivosť, ktorú ste k nám preukazovali. Ďakujeme za chvíle prežité so spolužiakmi, za nové priateľstvá i prvé lásky. Viem, že tento okamih je neopakovateľný a tak krásny, že na neho nikdy nezabudneme.
Za všetko ešte raz veľká vďaka.