Všetko má svoj koniec, a tak aj meče, ukuté z tvrdého ľadu, sa pomaly menia na vodu. Ľadové kráľovstvo sa mení na uplakanú krajinu. Sneh sa roztápa a ubolené konáre stromov, ktoré statočne držali bielu prikrývku si pofúkajú a zocelia rany, aby mohli onedlho vyhnať nové púčiky. Zrkadlá z ľadu sa pomaly strácajú a rieky, ktoré boli štvrtinu roka uveznené v priehľadnej truhle, pomaly rozbiehajú tok. Tak ako sa strieda deň s nocou musí sa vystriedať zima s jarou.
Jar je nádherná, je priateľka lesov, lúk aj záhrad. Zoblieka staré ošarpané kosti stromov z bielych pláśťov a oblieka im čerstvé zelené šaty zdobené pestrofarebnými kvetmi. Odmyká ústa riekam, aby nás mohli tešiť pútavou melódiou žblnkotu svojích čarovných vĺn. Všade je hluk, počuť ten očarujúci spev lietajúcich muzikantov. Slniečko a vietor sa tešia a tancujú od radosti.

Jarná príroda má svoje čaro, prináša do života radosť, smiech a dobrú náladu. Zima je nenávratne za nami a po dlhých, chladných a tmavých nociach prináša so sebou jar sladučké teplo, ktoré nahrádza teplo domáceho krbu.
Maliar ešte nemá na palete dostatok farieb, ale začína maľovať... Svitá. Príroda sa prebúdza zo zimného spánku. Konečne prišla jar a spolu s ňou aj život plný farieb. Voda v potôčiku žblnkoce a prediera sa ľadom, unášajúc so sebou drobné kryhy. Zo strech kvapkajúci cencúľ kričí: „ Jar je už tu.“ Z dolín veje tichí vetrík, jemné šiantiaci s konármi stromov ktoré už vystriedali svoje oblečenie a obliekli sa do pestrých farieb. Prvé kvietočky rašia spod snehovej periny, ktorá už len kde-tu pokrýva prebúdzajúcu sa zem. Zelené chumáčiky trávičky na seba tiež nedajú dlho čakať. Spod suchej pokrývky starých listov sa predierajú mladé výhonky. Všetko sa prebúdza. Občas troch spŕchne dážď, ale potom na oblohu vystúpi pestrofarebná podkova. Spoza tmavých oblakov sa opäť usmieva slniečko a svojími teplými lúčmi odmyká stromom puky. V záhrade rozkvitá čerešňa, ako kytica sviežich kvetov.

Vŕby sú ovešané žltými jahňadami akoby ich slnko posypalo zlatým prachom. Vedľa sa už svojou krásou páši jarný kvietok, snežienka. Na lúke sa zlatým kvetom usmieva púpavočka a sedmokráskam narástli bielučké golieriky. Konvalinky zamyslene hľadia na vtáčiky v ovzduší. Popri každej kvetinke tancujú usilovné včielky a snažia sa priniesť prvé dúśky naktáru do svojích úľov. Objavilo sa aj státisíce drobných sĺnc. Sú to kvietky – púpavy, ktoré svetu ukazujú svoju krásnu tvár. Lesy, presźtené farou zelene, zdobia okolité vrchy. Vánok si veselo šantí v korunách stromov. Unáša zrnká peľu borovíc, ako žltý závoj. Potôčik si pospevuje svoju známu pieseň. Presýtený vodou z topiaceho sa ľadu sa valí svojím korytom nevedno kam.

Pri lesnej čistinke svieti rozkvitnutý gaštan. Len śkoda, že každý večer zhasne spolu s ním aj posledné svetlo v jarnom dome. O chvíľu sa ozve tiché zahrkotanie kolies. To po Mliečnej ceste prichádza kôň. Tahá za sebou Veľký voz, v ktorom sedí polárka, Zornička, Saturn a Pluto. Konečne vystúpia z voza a tancujú. Mesiačik im pritom hrá na husliach. Všetci sú šťastný. Aj ja. Taká krásna je pani Jar. Od skorého rána do neskorej noci. Všimnite si ju aj vy keď okolo vás prejde.