Beletrizovaný životopis

Beletrizovaný životopis Bolo krásne babie leto keď som sa začala pýtať na tento svet. Kto by sa tomu chcel čudovať, že to bude asi o tri týždne skôr ako určil doktor mojej mame, nech nemá žiadne poznámky. Veď kto by vydržal takú dlhú dobu ukrytý v maminom brušku keď vonku bolo tak krásne. To, že na svet prídem o čosi skôr som patrične dávala najavo neustálim kopaním a prevracaním sa v mojom malom domčeku. Jedného krásneho dňa , niekedy okolo obeda som si povedala dosť a ide sa von. Chcem vidieť tú žltú žeravú guľu, čo na mňa tak páli. Spoznať ľudí, ktorí sa na mňa tešia celú tú večnosť, kým sa ja ukrývam. Chcem vedieť komu patrí ten láskavý hlas čo sa mi prihováral počas tých deviatich mesiacov.

Cítiť dotyk rúk, ktoré ma hladkali, zatiaľ len po brušku. Poďme teda pekne po poriadku. Presne 14. septembra bude tomu 32 rokov čo ma moja mamina po prvý krát uvidela. Keď som zbadala jej rozžiarené oči, vedela som, že som krásne dieťa. Dávala som to aj patrične najavo strašným plačom. Aj napriek tomu, že som sa narodila o trošku skôr, bola som veľká a silná. Položili ma mame do lona, najskôr som sa obzerala kde som, prečo je tu taký ruch. Ahá, bola to pôrodnica v Liptovskom Mikuláši. Po tomto zistení som sladko zaspala. O pár dní neskôr som absolvovala moju prvú cestu autom. Bola dlhá, bývali sme v Ružomberku aj s mojou o štyri roky staršou sestrou. Rodičia mi dali meno M...... Ako dni ubiehali z môjho hrdla sa začali drať prvé hlásky a slová. Prvé bolo slovo „papa“ čo si mama preložila ako papať. Postupne pribúdali slová mama, tata, pridávali sa prvé nesmelé krôčiky. Nestihla som si ani uvedomiť, že sfukujem prvú sviečku na torte. Bola som hyperaktívne, bystré a dosť aj tvrdohlavé dieťa. Dala som zabrať všetkým ktorí prišli so mnou do kontaktu. Už ako jeden a pol ročná som vedela vysloviť také obyčajné slovo ako je „kalkulačka“. Prišli dni keď som musela ísť do škôlky. Tak to si pamätám celkom presne.

To bolo cirkusu. Ja nechcem, ja nebudem, ja nepôjdem. Nakoniec som to aj tak prehrala a musela ísť. Zvykla som si. Aj na škôlku, aj na to ranné vstávanie. Neskôr som prišla na to, že taká škôlka je celkom dobrá vec. Tu som sa naučila, že pred jedlom si umývame ruky, po jedle čistíme zuby. A ešte kopec ďalších vecí medzi ktoré patrilo aj to, že o hračky sa nebijeme. Túto vec som začala dodržiavať až o trochu neskôr. V škôlke som si našla okrem kamarátov aj prvú lásku. Jedného dňa, presnejšie po šiestich rokoch sladkého nič nerobenia prišiel čas nástupu do školy. Tešila som sa, tešila som sa na nových kamarátov, spolužiakov, pani učiteľku a na množstvo nových vecí ktoré sa naučím. A tak 1. septembra v doprovode rodičov som začala navštevovať Základnú školu v Ružomberku. Bola som šikovná žiačka , ktorá si svedomito plní svoje školské povinnosti. Musím priznať, že ma to bavilo. Zodpovedne som sa stavala k náležitostiam jednotlivých ročníkov. Mala som aj množstvo iných záujmov ako napríklad tanečný krúžok, basketbal či krúžok varenia, alebo francúzštiny.

Bola som prispôsobivá, talentovaná, ctižiadostivá, ale aj tvrdohlavá, zanovitá a hlavne občas poriadne neposlušná. Zrazu ako blesk z jasného neba prišla na pretras otázka: „kam zo základnej školy?“ Na moju vysnívanú školu ma nezobrali aj napriek úspešnosti na prijímacích skúškach. Vraj pre veľký záujem a nedostatok miest. Pomyslela som si „zas jedna škola pre protekčné detičky“ a volila som inú variantu. Tou bolo Obchodné učilište v Liptovskom Mikuláši, odbor- kuchár, čašník. Trochu som mala aj strach, bolo to nové prostredie a znamenalo to dochádzať každý deň 25 km. Škola pre mňa nebola moc náročná, keďže už na základnej škole som bola výbornou žiačkou. Aj tu som preplávala všetky tri ročníky pomerne ľahko. Prišiel deň skúšok, najskôr to bola praktická skúška. Dopadla na výbornú, mojou úlohou bolo prestretie slávnostnej tabule pre primátora mesta. Na tejto skúške mi dosť záležalo a to aj s toho dôvodu, že som tu mala prizvaného môjho budúceho zamestnávateľa. Ďalšiu skúšku tvorila ústna časť. Bola som spokojná so svojím výkonom a vedomosťami, zamestnávateľ tiež a tak o pár dní som nastúpila do svojho prvého zamestnania. Bola to kaviareň Oko v Ružomberku ako servírka. Táto práca ma neskutočne bavila. Predovšetkým to bola práca s ľuďmi, čo ma tešilo. Nemusela som byť zavretá niekde v závode pri stroji, ale dávala mi akúsi pomyselnú voľnosť.

Mala aj svoje nevýhody, ale to má každá práca. Tu som odpracovala deväť rokov. Jedného dňa som sa však dala zlákať na celkom novú prácu a naplnenie sna o lepšej budúcnosti. Veď dosť už bolo prebdených a prechodených nocí za barovým pultom a ak mám byť úprimná už aj tá muzika počas diskotéky mi poriadne liezla na nervy. Zmena bola vítaná a to aj preto, že roky pribúdali. Práca s ľuďmi mi ostala, no zmenil sa profesia. Zastávala som funkciu prevádzkarky v reštaurácii Tatra v Ružomberku. Bola som hybným motorom pre chod celej reštaurácie a aj spoločnosti pre ktorú som pracovala. Nebolo to ľahké obdobie, musela som zvládnuť množstvo nových vecí. Priučiť sa, ako aj zaprieť a myslieť na to, že to všetko dokážem. Zvládla som to, no ale prišli výčitky svedomia ohľadne školy a vzdelania. Prax som mala no chýbalo patričné vzdelanie. A tak som sa rozhodla to vyriešiť. Už z predchádzajúceho obdobia som bola zvyknutá rozhodovať a konať rýchlo. Aj toto bolo rýchle. Zaobstarala som si prihlášku, fotku, prefotila potrebné dokumenty a v priebehu dvoch hodín som vedela, že o pár dní nastupujem na Obchodnú akadémiu v Ružomberku na externé štúdium a cieľom spraviť si maturitu.

Celé dva roky som poctivo navštevovala školu, pripravovala sa a nevynechala som ani jeden jediný raz. Je to pre mňa príznačné, s mojou cieľavedomosťou, bystrosťou a aj tvrdohlavosťou. A tak tu teraz sedím a rozmýšľam, čo by som Vám asi tak napísala ešte o svojom živote. Snáď už len to, že obyčajnou ženou, s priemernou výškou, tmavými dlhými vlasmi a hnedými očami. Som slobodná, aj keď priateľa mám, zatiaľ bezdetná. K mojím záľubám patrí: dobrá kniha, prípadne film, zvieratá, príroda a lyžovanie. Zo všetkého najradšej mám však more, slnko a letné dovolenky. Ale toto mi už začína pripomínať zoznamovací inzerát a nie môj životopis.