Vždy stoj pri mne Osamelé srdce Určite ešte i dnes obýva náš svet mnoho ľudí, ktorí žijú svoj život v snoch a predstavách. Dôležitá je pre nich trinásta komnata, kam nedovolia nikomu nahliadnuť. . Taký bol aj Peter. Tichý, málo spoločenský, vyhýbal sa priateľom. Možno práve preto, že im neveril. Stretávali sme sa v škole. Stál odo mňa vždy ďaleko, no i na tú diaľku som cítila, že ma pozoruje. A on, i keď sa snažil ku mne priblížiť, bol odo mňa stále ďaleko. Nikdy nenašiel v sebe odvahu osloviť ma. Dnes už viem prečo. Bál sa toho, čomu sa hovorí odmietnutie. Až raz...Podal mi list, ktorý bol pre mňa. Dlhý, plný ,, zbytočných“ slov. ani som nevenovala žiadnu pozornosť. A pozornosť som nevenovala ani jemu. Pochopil to.
Vyhýbal sa mi. Keď sme sa náhodou stretli, sklopil zrak. Viem, že nebol idol všetkých dievčat, možno nemal na značkový odev. No i napriek tomu sme sa s kamarátmi vždy naňom pobavili. Aká som bola hlúpa, aká som bola zlá. Prešli mesiace a ja som na Petra zabudla. Spomenula som si naňho až vtedy, keď mi z knihy vypadol odložený a nikdy nedočítaný list. Bolo v ňom aj slová: ,, Chcem ťa ľúbiť...Dovoľ mi to.“ Zrazu vo mne zahorela túžba po láske. Nepoznanej. Skutočnej. Ešte v ten večer som mu napísala odkaz: „ Po vyučovaní ma počkaj...“ Ráno som vykročila do školy rezkejšie. Plná optimizmu a dobrej nálady. Tešila som sa len na jedno, na koniec vyučovania. Konečne zvoní. Pani učiteľka vchádzala a hovorí o akomsi nešťastí. O nešťastníkovi, ktorý mal veľa problémov, ale aj túžob a snov. Už sa mu nesplnia. Odišiel. Nedokázal čeliť prekážkam, ani prehrám. Zaliali ma výčitky. Tým problémom som bola určite ja. Peter, tak mi prosím prepáč! Neviem čo sa vlastne stalo. Prečo som sa takto správala. Opantala ma pýcha, hrdosť? V rukách som držala odkaz. Už si ho nikdy neprečíta. Odrazu bola všade tma. A najväčšia tma bola v mojom srdci. Prečo si to, Peter, urobil? Veď ja som ťa ľúbila. I dnes cítim, že napriek tomu Peter je tu a vždy stojí pri mne.
