Ráno o pol šiestej mi začne zvoniť budík. Ak niečo neznášam, tak je to skoré vstávanie . Vyliezť z pohodlnej postele je horšie ako upísať svoju dušu diablovi. Budík vyzváňa hlasnejšie a hlasnejšie a hlasnejšie. Trosku si zanadávam že treba ísť zas do školy a idem do kúpeľne. Môj odraz v zrkadle značí, že dnes nebude nijaký výnimočný deň.Vyobliekaná a poľudštená odchádzam z domu. Nastupujem do nášho auta ( je to čierna FABIA). Zapnem si rádio a celou cestou si spievam dnešné hity, ako Balada o poľných vtákoch , ktoré čoskoro znenávidím. Vystupujem z auta, som na Račianskom mýte, alebo, ako my študenti hovoríme, som na RAČKU. Električka má zase meškanie ( bežná rutina). Môžem sa tešiť na preplnenú električku, plnú nervóznych, na seba sa lepiacich ľudí. Už vidím päťku. No konečne! Ako som hovorila, preplnená na doraz a každý si dýcha na krk.

S veľkým nadšením sa tlačím do električky aj ja. Skvelé, naskočil chlap, ktorý si posledný krát potiahlo z cigarety a dym vyfúkol, ako inak do uzatvorenej električka a čo je horšie, rovno na mňa. Odporné! Mnohí ľudia, ktorí sú tu, sú mi už dobre známi. Cestujem s nimi každé ráno. Veľa ľudí má svoje miesta, na ktorých sedia deň čo deň. Pri okne sedí chlapec s červenou šiltovkou a MP3 – kou na ušiach, pred ním , pani s hroznou trvalou ( pripomína mi pudlíka). Ako si tak obzerám tých ľudí a cítim niekoho dych na krku, na každom vidím náznaky rozpakov a napätia. Každý sa niekam ponáhľa. Zo zamyslenia ma vytrhne strašná bolesť. Áu! 100 kilový chlap, páchnuci po cigarete, mi dupol na nohu. A ešte sa pri tom usmieva, primitív. Električka sa stále vlečie a mne sa zdá, že cestujem celú večnosť, ale opak je pravdou. Uväznená som iba 5 minút. Začínam sa potiť a začína ma bolieť noha, na ktorej celú cestu stojím.

Moja noha nedrží len moju váhu, ale aj váhu dvoch ďalších spolucestujúcich. Musím vydržať ešte 4 zastávky. Fúúúúj, cítim samí naftalín, čiže smrad idúci zo starých ľudí, predierajúcich sa na miesta na sedenie, akoby patrili iba im. Pri svojom predieraní majú zrazu neskutočnú silu a odsácajú mladých, stojacich ľudí. Už sedia. S víťazným pohľadom a umelým chrupom sa usmievajú na nás stojacich, trpiacich. Keby neboli starí, tak im aj niečo poviem. Veď miesta na sedenie patria všetkým tým, ktorí si platíme električenky a cestovné lístky rovnako. Ešte je len ráno a už som rozčúlená. Z rozčúlenia ma vytrhne hlasový záznam, ktorý oznamuje : „ Zastávka PEKNÁ CESTA!“ Konečne moja zastávka, predieram sa cez hordu spotených a na seba sa lepiacich ľudí.

Som na slobode, úžasný pocit, nemôžem tomu uveriť, ja dýcham čerstvý vzduch. No čerstvý ako čerstvý, síce je plný výparov a podobných škodlivých vecí ale mne sa zdá úžasný. Kráčam hore kopcom a v diaľke vidím cieľ svojej cesty, svoju školu. Úžasné, unavená a zničená z cesty MHD – čkou idem do školy .Každý mesiac prispievam Dopravnému podniku nemalú sumu za električenku. Aj tak musím jazdiť v preplnených dopravných prostriedkoch a po ťažkom dni si nemôžem kvôli starým ľuďom ani sadnúť. Na záver mám skvelú správu , vraj sa má opäť zvyšovať cestovné. SUPER! Začínam rozmýšľať nad tým, že budem do školy jazdiť na korčuliach. Urobím niečo pre svoje telo a nebude mi nikto dýchať na krk.