Beletrizovaný životopis

Bol krásny slnečný deň. Za oknom pučali jarné kvety a v kalendári sa písal siedmi apríl 1992. v ten deň som po prvý raz uzrela svetlo sveta a začala sa moja cesta životom. Rodičia ma pokrstili menom Miroslava. Do nového domu si moji rodičia a brat doniesli väčší darček, mňa. Tu sa začalo obdobie prvých krokov, slov- mama, tata, ale aj úspechov a pádov. Ako dieťa som bola poslušná a tichá. Mnoho vecí sa neskôr zmenili.

Moja plachosť sa ukázala aj v materskej škole. Bála som sa všetkých nových spolužiakov. Ako čas išiel moje obavy sa stratili a našla som si veľa kamarátok, s ktorými som prežila veselé aj smutné príbehy a zostali sme priateľkami dodnes. Tri roky materskej školy ubehli veľmi rýchlo. Po bezstarostných chvíľach hier na mňa čakali školské lavice. Druhý september 1998 bol významný deň. Po prvýkrát som išla do školy. To ráno som bola nervózna a plná strachu. Moje rozpaky opadli až po príchode domov. Ďalšie dni boli čoraz viacej krajšie a do školy som začala chodiť s úsmevom na tvári, ktorí neopadol ani pri pohľade do šlabikára. Prvý ročník na Základnej škole v Lade nebol pre mňa až tak zaujímavý na rozdiel od ďalších. Ako tretiačka som chodila do školy na poobedňajšie vyučovanie a navštevovala som krúžok červeného kríža, z ktorého sme v máji 2001 absolvovali súťaž z umiestnením na prvom mieste.

Žiaľ, o rok neskôr sme sa opäť zúčastnili na okresnom kole, ale neboli sme úspešní a skončili sme na poslednom mieste. Tým sme neboli takí zarmútení. Boli sme smutní, pretože po troch najkrajších rokoch prežitých v školských laviciach s veľmi dobrou triednou učiteľkou Janou Červeňákovou a so spolužiakmi sme sa museli rozlúčiť a naše cesty boli úplne iné. Po letných prázdninách prišiel piaty ročník plný zmien. Nová škola, noví učitelia a noví spolužiaci. Musela som svoj život budovať odznova. Už to nebolo to voľné popoludnie strávené vonku s kamarátkami, ale sedenie nad knihami a občas so slzami v očiach. Ako dni plynuli, začala som sa zoznamovať s novými spolužiačkami, s ktorými sme najlepšími kamarátkami aj dnes.

Časy sa zmenili a ja už nie som to tiché dievčatko,6horko- ťažko povedalo nejaké slovo. Stalo sa zo mňa urozprávané dievča plné energie s úsmevom na tvári. Dnes sedím v ôsmej triede a zamýšľam sa nad tým kam ďalej. Už mnohokrát som rozmýšľala o budúcom povolaní. Túžila som byť módna návrhárka aj lekárka. Rada by som vyštudovala gymnázium potom vysokú školu. Ale akú, to ma ešte netrápi. Moje záujmy vedú k športu a k hre na gitare. Možno aj tam nájdem niečo pre moju budúcnosť.