Môj beletrizovaný životopis

ŽivotopisJedného šťastného dňa, 10.mája 1992, priletel k oknu mojich rodičov bocian a priniesol dieťa, ktoré túžobne očakávali. Nemohol to byť nikto iný, len ja- Martin Matuška. Ja sa na to nepamätám, ale vraj som bol veľmi malý a drobný, čo sa teda teraz povedať nedá. Postupne, ako plynul čas, mne pribúdali dni, týždne mesiace, a ani som sa nenazdal, už som sfukoval sviečku na mojej prvej torte (nechutila mi, lebo torty nemám rád.). Od mamy viem, že som sa dosť rýchlo naučil chodiť a rozprávať. Ustavične som si niečo hovoril, ústa sa mi ani nezavreli. Bol som tiež veľmi zvedavý, chcel som všetko skúmať. Táto vlastnosť mi zostala dodnes.Neskôr prišli prvé pády z bicykla, alebo na korčuliach. Ale hovorí sa, že keď sa človek niečo chce naučiť, musí to neustále skúšať, aby to dosiahol. A ja predsa nie som výnimka! Skúšal som to znova a znova, až som sa to konečne naučil.

Teraz ,keď toto všetko ovládam, patria medzi moje obľúbené, no chcem sa stále niečo nové učiť. Keď sa kniha môjho života otvorila na 4. strane, nastalo prvé odlúčenie od rodičov – škôlka. Na to si veru veľmi dobre pamätám. Vtedy som určite vyplakal potok sĺz. Bolo to kruté, ale iba zo začiatku. Dni ubiehali a ja som spoznával nových ľudí a našiel som si prvých kamarátov. Na materskú školku však sponminam v dobrom. Všetci sme vtedy ešte boli takí nevinný Ten istý rok som na Vianoce dostal školskú tašku. Neklamný dôkaz toho, že sa blíži čas povinnej školskej dochádzky. Keby som teda vedel, že ma čaká len učenie a učenie, nebudem sa tak tešiť ako vtedy. Keď som dovŕšil siedmy rok života, tak som po materskej škôlke nastúpil do prvej triedy. Nikdy som však predtým nebol taký šťastný ako vtedy, keď som ako hrdý prvák vyložil na chrbát školskú tašku. Cítil som sa taký veľký, dospelý. Pritom som ešte netušil, čo ma čaká.

Po pár mesiacoch som zistil, že škola nie je až taká skvelá. Prvých pat rokov som sa nesťažoval, učenie mi išlo, dostával som samé jednotky. No aj tak sa síce nemám prečo sťažovať, pretože učenie mi zatiaľ celkom v poho. Ešte ma čaká jeden školský rok a ZŠ-ku mám za sebou. Tak zhruba asi toľko som prežil a teraz sa pravdepodobne hodí taká otázočka o budúcnosti.Možno mi nebudete veriť, ale ja ešte vôbec neviem, čo konkrétne budem robiť. Snáď to vyskúšam na Hotelovej akadémii Ľ.Wintera v Piešťanoch, pretože po skončení strednej školy by som chcel ísť do zahraničia. To je však len môj veľký sen z detstva a ak sa to nepodarí, tak sa pokúsim o štúdium na vysokej škole. Držte mi palce.